Známy český teológ prof. Tomáš Halík jednu zo svojich mnohých kníh napísal o láske. Kniha sa volá „Chci, abys byl“. Hneď v úvode autor naznačuje, že slová „láska“ a „Boh“ sú v dnešných časoch azda najviac spojené s veľmi rôznorodými predstavami, preto nie je o nich jednoduché písať. A takýto pocit skromnosti prepadol aj mňa, keď som začal uvažovať nad dnešným evanjeliom (Mk 12, 28b – 32). Práve v ňom sa nachádza dvojica slov „láska“ a „Boh“ a tvorí podstatu posolstva.
Počuli sme, ako za Ježišom prišiel jeden zo zákonníkov. Výnimočne nešlo o žiadnu provokáciu, pokúšanie či skúšku. Ale o hľadanie podstaty ich náboženstva a podstaty života. Pre mňa je už to zvláštna predstava, že dvaja dospelí muži sa rozprávajú o podstatných veciach a zrazu hovoria o láske. Mohli by sme sa spýtať, či boli títo muži iní ako tí dnešní. Či nepotrebovali hovoriť o úspechu, ktorý je pre muža taký dôležitý, či nevedeli o potrebe niečo vytvoriť, niečo znamenať, či nepotrebovali spomínať návody na úspech… Predpokladám, že v prežívaní sme v mnohom podobní ľuďom pred nami. A preto som presvedčený, že o tomto všetkom vedel aj Ježiš so zákonníkom. Ale predsa hovorili o láske.
Pre nás môže byť rušivé, že láska, ktorú Ježiš s farizejom rozoberali, je spojená s príkazom. Dá sa láske rozkázať, dá sa láska vynútiť príkazom? Všetci vieme, že nie. Pre vtedajších Izraelitov však príkazy neznamenali obmedzenie človeka. Práve naopak, boli to pre nich tie najdôležitejšie usmernenia, bola to pre nich múdrosť života.
V rozhovore sa teda spomínajú dva príkazy – príkaz lásky k Bohu a príkaz lásky k iným ľuďom. Sú pevne prepojené, dané na jednu úroveň. Aj Starý zákon tieto príkazy poznal, ale tam ony neboli dané na jednu úroveň. Za príkazom lásky k Bohu bolo mnoho iných usmernení, až potom prichádza príkaz lásky k blížnemu. Ježišovou novotou bolo práve spojenie oboch týchto príkazov. A zákonník to postrehol a docenil.
Aj keď sú to dva príkazy, v texte sa spomínajú vlastne tri lásky. Okrem lásky k Bohu a lásky k blížnemu je tam spomenutá láska k sebe. Tá je najdôležitejšia. Najdôležitejšia v tom zmysle, že na nej stoja a od nej sa odvíjajú ostatné lásky. Zdravá láska k sebe je predpokladom zdravých ostatných vzťahov.
Všetci sme sa narodili ako sebci. Plakali sme, kedy sme chceli, pýtali sme si jesť, kedy sme chceli… Nebrali sme ohľady na to, či sú mamina a ocino vyspatí. Nepýtali sme sa, ako sa oni cítia a čo potrebujú. Nebola to celkom láska. Cieľom výchovy však je, aby človek z tohto sebectva vyrástol a naučil sa milovať. Aj seba. Keby sme totiž stále žili len podľa svojich nárokov, nerozvinuli by sme sa, ale zakrpateli. Dozrieť k láske – aj k láske k sebe – si žiada v niečom sa premôcť, v niečom ovládnuť, v niečom byť zdržanlivý, uvidieť a vziať vážne aj potreby tých, ktorí sú okolo nás… Mať seba rád, je opakom seba preceňovania, ale aj seba podceňovania. Ak sa človek nemá rád, ak zostane len vyrasteným sebcom, ťažko môže milovať. Je veľkou úlohou rodiny, aby v nej dieťa dozrelo ku skutočnej láske k sebe. Je to natoľko dôležité, že od zdravia tejto lásky sa nakoniec odvíja i to, či a ako si vytvoríme aj vzťahy k ľuďom. A dokonca aj k Bohu. Ak dnes mnohí vnímajú našu dobu ako dobu sebcov, potom je celkom pravdepodobné, že už tu je zárodok nevytvárania vzťahov k Bohu.
Druhá spomenutá láska je láska k blížnym. Okrem toho, že by mala byť neprestajne porovnávaná s tým, či je rovnaká ako láska k sebe, čo k nej dodať? Snáď len to, že druhý v zdravej láske nie je ani prostriedkom na moje uspokojenie, nie je ani vykonávateľov mojich príkazov, ale nie je ani Bohom.
Do tretice láska k Bohu. K nej môžeme dodať hlavne to, že ona je korekciou dvoch predchádzajúcich lások. Vedie nás k tomu, aby láska k sebe i k blížnemu bola zdravá.
Čo si však z toho všetkého odniesť do života? Pre mňa je inšpirujúce už len to, že zákonník bol schopný a ochotný hľadať, čo je najpodstatnejšie. To nie je málo. Môžeme a aj sa máme pýtať podobne ako on. Možno nedospejeme k rovnakej odpovedi ako on s Ježišom. Ale už poctivé pýtanie sa a hľadanie toho najpodstatnejšieho je dôležité preto, aby sme rýchlo neuverili, že niečo v živote urobiť, niečo dosiahnuť, niečo mať…, je to najpodstatnejšie.
A druhá inšpirácia z dnešného evanjelia pre mňa je: Nech by sme boli akokoľvek silno veriaci, ale tejto viere by chýbala láska, nepriblížili by sme sa k Bohu. K Bohu sa približujeme jedine cestou lásky.
Peter Cibira