5. 10. 2025 – 27. nedeľa v cezročnom období
O týždeň máme u nás sviatosť birmovania. Čas prípravy na túto slávnosť je pre mňa opakovaným kladením si otázok, čo je to najpodstatnejšie na viere a ako to odovzdať ľuďom, ktorí sú predo mnou.
Tí, ktorí ste vychovávali deti a záležalo vám aj na odovzdaní viery, viete, že to nie sú jednoduché otázky a musíme si ich klásť opakovane.
Dnešné evanjelium (Lk 17, 5 – 10) začalo žiadosťou apoštolov o to, aby im Ježiš dal väčšiu vieru. Pokračovalo veľmi silnou Ježišovou metaforou o viere, ktorá prenesie strom s koreňmi, a potom prešlo – akoby bez súvisu – do rozprávania o postoji človeka. Nie je to však bez súvisu, práve naopak.
„Daj nám väčšiu vieru.“ Čo to vlastne chceli? Chceli viac argumentov o existencii Boha? To asi nie. A keby, tak súbor argumentov a presvedčení k viere patrí, ale nie je to podstata viery. Chceli lepší pocit z toho, že sú veriaci? Tiež asi nie. Dobrý pocit z viery – z modlitby, z nejakej myšlienky, z nejakého spoločenstva s ľuďmi – je pre vieru veľký bonus, ale tiež to nie je podstatou viery.
Možno nám trochu pomôže, že slovo viera má v slovenčine trochu ohraničený význam. V biblických jazykoch – v gréčtine a hebrejčine – sa to slovo dá preložiť aj ako viera, ale aj ako dôvera, tiež ako vernosť, byť pevný. A tak sa zdá, že žiadosť apoštolov nesmerovala k silnejším argumentom o existencii Boha či o správnosti Ježišových slov. Bola to skôr prosba o posilnenie vytrvalosti, pevnosti, či vernosti Ježišovej ceste.
Celé to totiž začalo Petrovou otázkou na Ježiša, koľkokrát má odpustiť. Podsúval aj odpoveď, či azda 7 krát. Ježiš odpovedal, že nie sedem, ale 77 krát. Na to prišla prosba apoštolov o posilnenie viery. Teda vlastne priznanie sa k tomu, že nevládzu nasledovať Ježišove postoje. Bola to prosba o silu obstáť na takejto ceste.
Ježišova silná metafora o viere, ktorá dokáže premiestniť strom, nás môže zvádzať k tomu, aby sme si predstavovali, že ak máme dostatočne silnú vieru, tak dokážeme všetko. Aj hory prenášať. Ale on nehovoril o zázrakoch na prírode.[1] Jeho metafora smerovala na ľudské spolužitie, kde sa môžeme cítiť ako bezmocní, bez výsledkov, osamotení, bojujúci s veternými mlynmi… Hovoril o viere ako o sile vytrvať, dôverovať v zmysel svojho zápasu, nevzdať sa tam, kde zápasíme o odpustenie, o nápravu života, o pozdvihnutie človeka…
Z tejto metafory prešiel Ježiš k rozprávaniu o užitočnom učeníkovi. Byť užitočný – to nie je málo. Jeho opis užitočného služobníka však naznačuje akýsi opak služobníka, ktorý je presvedčený o svojich úspechoch. Nie sme proti úspešnosti. Práve naopak. Ale neraz sa stane, že práve úspech zmení ego. Že úspešní ľudia sa neraz stanú tými, ktorí si hovoria: ja môžem, bude to podľa mňa, budeš poslúchať… Ježišovo rozprávanie nabáda k inému: pokúšať sa uniesť život a zápasy o dobro tak ako Ježiš. Nezhrdzavieť na mieste svojho úspechu.
Aj dnes čelíme mnohým ohrozeniam viery, ale aj ľudského spolužitia. Viera z premýšľania nad dnešným evanjeliom sa teda javí ako zápas o hľadanie toho, kým by sme mali byť. Prosba či žiadosť apoštolov, aby im Ježiš dal väčšiu vieru, nie je žiadosť o viac informácií, potvrdenie svojich presvedčení. Je to prosba o silu obstáť na ceste Ježišovým spôsobom.
Ani pre nás takáto prosba nie je zbytočná.
[1] Aj my používame silné metafory. Napr. „Studený máj, v stodole raj.“ Všetci však vieme, že to neznemená „čím viac mrazu v máji, tým bude na jeseň v stodole lepšie“. Silné metafory sú na to, aby sme si ich zapamätali.