5. 11. 2023 – 31. nedeľa cez rok
„Na Mojžišovu stolicu zasadli farizeji a zákonníci!“ Tak sme to dnes počuli (Mt 23, 1-12). Ježiš svojim poslucháčom vlastne povedal, že „dnes vám vysvetľujú Mojžišov zákon farizeji a zákonníci“. Nasledovala tvrdá kritika týchto autorít.
Kritika autorít do života patrí. V puberte a v adolescencii sa väčšina mladých ľudí vymedzuje voči rodičom i iným autoritám. Musia tým prejsť. Ale súčasne dúfame, že postupne dozrejú. Problém je, ak nastane tzv. „zamrznutá puberta“ – teda ak človek zostane na úrovni odmietania a neprestajnej kritiky všetkých autorít aj v dospelosti. Ak sa nenaučí rozlišovať a zvažovať. Ak sa stane chorým na kritiku a kritizovanie. Mnohé autority si kritiku na seba právom zaslúžia. To vtedy, ak sa spreneveria svojmu poslaniu. A kritika autorít je aj veľmi potrebná. Teda ak je to konštruktívna kritika. Ak to nie je len šermovanie a ubíjanie slovami, ale ak je to aj hľadanie riešení, dobrá analýza hľadajúca východiská. Ani takáto kritika sa nepočúva ľahko, ale je dôležitá.
Slovo „autorita“ je z latinčiny. Je odvodené od latinského slova „augere“, čo znamená rásť, rozvíjať sa. Teda vo svoje podstate autorita umožňuje rast a rozvíjanie.[1] Ak nás skôr ubíja a zväzuje, právom cítime, že niečo nie je v poriadku.
Ježišove slová v dnešnom evanjeliu nie sú len „streľbou“ na vtedajšie autority. Ukazujú smer, na čo sa zamerať a kde je podstata.
Nejde však o to, aby sme nepoužívali slová ako rabbi, otec či učiteľ. Sám Ježiš nazval jednu svoju skupinu apoštolmi, druhí dostali meno učeníci. A apoštol Pavol hovorí o daroch – jeden vie učiť, ďalší je prorok… Kontext celého evanjelia nám ukazuje, že sa tu nejedná o striktné odmietnutie týchto slov. Skôr ide o nastavenie správneho postoja autority. Ak Ježiš hovorí, aby sme sa nenechali volať majstrami,[2] hovorí o tom, že naše schopnosti nám boli dané. Nie sú naším vynálezom. Maximálne sme ich mohli objaviť. Máme tým spoluúčasť na niečom väčšom. Podobne je to so slovom „otec“. Iste, celkom legitímne voláme svojich otcov otcami. Ale aj autorita otca pochádza od Otca, jediného darcu života. Tiež máme spoluúčasť na vyššom diele. A rovnako je to s „učiteľom“. Tiež je to ten, kto pomáha v procese učenia sa a napredovania. Nie je to pán nad životom
Z toho plynie, že autorita nie je to isté, ako postaviť sa na vyvýšené miesto a vynášať rozkazy a príkazy. Je to spoluúčasť na diele, ktorého pánmi nie sme my.
A z toho plynie istá dávka pokory i zodpovednosti. Preto Ježiš hovoril o službe autorít. Slúžia, mali by slúžiť, vyššiemu cieľu.
Ak Ježiš povedal „kto sa povyšuje, bude ponížený“, môžeme si to povedať inými slovami: „Kto si o sebe priveľa myslí, bude pokorený!“ To určite platí. Ak si priveľa o sebe myslíme, nesprávne myslíme, určite nás to pokorí. Minimálne kritikou iných či vlastnými chybami. Neznamená to, že nemáme vedieť o svojich daroch a talentoch, byť za ne vďační, byť na ne hrdí. Znamená to len nemyslieť si o sebe priveľa.
Pokušenie hrať sa na autoritu, vynášať príkazy a nariadenia, ktoré nie sú pre rast a rozvoj…, to nebolo len pokušenie Ježišom kritizovaných farizejov a zákonníkov. To je pokušenie, na ktoré si musíme dávať pozor aj my. Vo všetkých oblastiach, kde svoju autoritu uplatňujeme.
[1] Pronzato, A.: Ale já vám říkám. Svitavy: Nakladatelství Trinitas, 1995. S. 133
[2] Preberám preklad český ekumenický preklad, nakoľko slovenský liturgický 2x opakuje učiteľ, čo nie je celom zrozumiteľné.