5. 3. 2023 – 2. pôstna nedeľa
Slovenská republika má už desaťročia problém s odlivom mozgov do zahraničia. Tak sa to volá, ale ide o odliv pracovnej sily všetkého druhu. Sú rôzne projekty a pokusy, ako týchto ľudí vrátiť späť. Ak sa s takýmito navrátilcami rozprávate, neraz môžete zbadať, že museli prežiť kultúrny šok. Vrátili sa síce do krajiny v ktorej vyrástli, ale ak v zahraničí zažili dobré podmienky, tak si u nás opäť len ťažko zvykajú: na pracovné podmienky, na neúctu k zamestnancom, na vzťahy na pracovisku…
Podobný, menej viditeľný, ale o to dôležitejší šok môže človek prežívať aj keď vychádza z domu. Ak sa doma teší úcte, ak je doma dobre, radostne, láskavo…, a potom tohto človeka v práci čakajú intrigy a zloba, je to denno-denný šok.
Môže to však byť aj naopak – človek sa teší do práce, pretože tam si ho vážia, tam mu je dobre, a doma je to naopak.
Aj veriaci ľudia, ak to myslia so svojou vierou vážne, zažívajú podobné šoky. V kostole hovoríme o hodnotách ako je úcta ku každému ľudskému životu, načúvanie trpiacim a pomoc, bratská láska, slušnosť, úcta k majetku iného… A ak pozrieme von alebo ak do svojej obývačky vpustíme cez televíziu svet, zrazu môžeme byť riadne deprimovaní, že týmito hodnotami, ktorým sme uverili, svet nežije.
Dnešné evanjelium (Mt 17, 1-9) mi pripomína práve takéto šoky – keď človek zažije niečo, čo nekorešponduje s okolitým svetom. Nech to, čo zažili traja apoštoli, bolo čokoľvek, ten šok museli zažívať. Išli na horu s Ježišom, ktorý bol pre nich vážený rabín a možno už i priateľ. Na hore zrazu spoznávajú, že on je viac, že je Boží Syn. A vracajú sa dole s tým istým človekom Ježišom. A ešte o tom ani nemajú rozprávať. A sú tam opísané aj ich pocity: prežili úžas a bolo im dobre, ale vzápätí prežili úzkosť a strach. Nedáva nám to síce jednoznačnú a konkrétnu odpoveď, čo s našimi kultúrnymi či hodnotovými šokmi, ale dáva nám to príležitosť trochu nad tým premýšľať a porovnávať.
Dnešné evanjelium je plné odkazov na Starý zákon. Ja si však z neho vyberiem len dve postavy, s ktorými sa Ježiš rozprával: Mojžiš a Eliáš. Mojžiš je najváženejší muž Starého zákona. Okrem slobody dal svojim ľuďom aj Zákon – cez neho dostali Desatoro, ale aj ostatné predpisy, odôvodnenia predpisov a výzvy na ich plnenie. To nie je málo. Z hordy ľudí preháňajúcich sa po púšti urobil na tú dobu civilizovaný, organizovaný a kultúrny národ. Eliáš bol najváženejší prorok Starého zákona. Ten sa snažil vrátiť ľudí k správnemu kultu, k vernosti Jahvemu. Obaja – aj Mojžiš, aj Eliáš – si však museli prejsť svojimi vlastnými zápasmi, pochybnosťami. A obaja sa stretali s nepochopením, odmietaním – teda s tvrdosťou ľudských sŕdc. Ale tie zápasy zvládli. Ak sa Ježiš rozprával práve s nimi, znamenalo to, že je pokračovateľom ich štafety. Ale znamenalo to i to, že odteraz už viac budeme počúvať viac Ježiša, nie zákonodarcu Mojžiša a ani nie bojovníka za starozákonný kult Eliáša. Za zmienku však stojí veta, ktorá nad Ježišom zaznela: „Toto je môj milovaný syn, počúvajte ho!“ A to je podstata kresťanstva, ktorú – zdá sa mi – málo zvýrazňujem. Tu nie je reč o novom zákonodarcovi, ale o Synovi.
Podstatná časť Ježišovho slovníka je prevzatá z rodiny: Boh je Otec. A viaceré Ježišove rozprávania naznačujú inšpiráciu rodinou a jej vzťahmi. U Ježiša totiž nejde v prvom rade o podriadenie sa Zákonu, o suché plnenie nariadení. Podstatou Ježišovho učenia je vzťah. A vo vzťahu človek nerobí preto, že musí. Vo vzťahu človek robí preto, že miluje. A preto, že je milovaný. A robí i to, čo nie je prikázané. A hľadá, čo je dobré pre iného a pre oboch – nielen pre seba samého.
Toto všetko nie je riešením našich hodnotových šokov. Ale môže to byť posila – vedieť, že sme deťmi milujúceho Boha, že je potrebné obstáť v zápasoch, aj keď narážame na tvrdosť sŕdc, že podstatou nie je len prežiť, ale aj svedčiť o dôležitosti lásky… Dieťa predsa nemiluje otca len vtedy, keď sa všetko darí. Ale aj vtedy, keď sa výsledky snaženia akosi nedostavujú.
V hodnotových a kultúrnych šokoch, ktoré prežívam ja sám, sú pre mňa posilou už aj tie dve slová, ktoré Ježiš povedal vydeseným apoštolom: „Vstaňte, nebojte sa!“ Viem, že to tak nemusí byť vždy a že to tak nie je pre každého, ale možno budú posilou aj pre niekoho z vás. Dá sa to použiť ako odkaz dnešného evanjelia do našich zápasov, sklamaní i túžby po lepšom, ktoré ešte nevidíme: „Vstaňte, nebojte sa!“
Peter Cibira