Dnešné evanjelium (Jn 21, 1-19) je trochu dlhšie. A predsa by sme ho mohli výrazne zjednodušiť a jeho schému naznačiť len niekoľkými slovami: námaha, neúspech, hlas volajúci po kúsku jedla, sedenie a rozhovor pri ohni. Avšak schéma námaha, neúspech, ale možno i úspech, potreby iných, spoločné sedenie a rozprávanie – to všetko v podstate v mnohom vystihuje naše životy.
Trochu to však skomplikujeme. V prvom čítaní (Sk 5, 27-32.40-41) sme počuli Petrovu obhajobu, prečo si dovolil hovoriť o zmŕtvychvstalom Ježišovi. Peter seba a svojich druhov označil za svedkov Zmŕtvychvstalého. Pritom v striktnom zmysle slova neboli svedkami zmŕtvychvstania. Takým svedkom bola len noc. Apoštoli boli svedkami prázdneho hrobu a potom udalostí, ktoré sami nedokázali úplne vysvetliť. Na základe tohto sa však cítili ako svedkovia Zmŕtvychvstalého.
Pripomeňme si však, že nielen oni používali takéto označenie. Toto označenie patrí kresťanom všetkých čias. Aj my sme vlastne svedkami Zmŕtvychvstalého. Ale ani my sme neboli svedkami zmŕtvychvstania, dokonca sme neboli ani pri prázdnom hrobe a ani sa nám Ježiš nezjavuje. Ako sme teda svedkami Zmŕtvychvstalého, kedy nimi sme?
Časť odpovede nám môže priniesť práve dnešné evanjelium. Rozprávalo nám v jednoduchej schéme, ktorá je neraz taká podobná schéme našich životov. Bola to bežná životná námaha, do ktorej zaznel hlas muža, ktorý chcel niečo na jedenie. Iba apoštol Ján rozpoznal, že je to Pán. Teda Ježišova postava nebola taká zrejmá, aby to stačilo všetkým. A keď sa apoštoli dostali na pevninu a našli tam ohník aj s upečenými rybami, evanjelium dodáva podivnú vetu, že sa tohto muža nik neodvážil spýtať, kto je… Akoby nám evanjelista naznačoval, že vôbec nešlo o Ježišov výzor, nešlo o jeho telo. Oveľa podstatnejšie je, že apoštoli nasledovali výzvu, nasledovali hlas, ktorý ich zjednotil. A zjednotil ich k spoločnému sedeniu, k spoločnému rozprávaniu.
Oheň je v dávnych kultúrach považovaný za symbol domova. Dodnes domovu hovoríme aj „rodinný krb“, hoci doma možno vôbec krb nemáme. Hlas, ktorý apoštolov zjednotil, ich pozval k niečomu takému, ako je domov.
Je to málo? Možno to znie príliš jednoducho, ale vôbec to nie je málo. Vedieť a vytvárať skutočný domov so svojimi najbližšími, to nie je málo. A vedieť vytvárať z celej našej Zeme domov, správať sa k ľuďom i k svetu ako k domovu, to určite nie je málo. Ak sa o to naozaj snažíme a ak sa nám to aspoň trochu darí, už vtedy môžeme hovoriť, že aj my sme svedkami Zmŕtvychvstalého – svedkami, že nás vie niečo Božie spojiť, že sa to vie stať cieľom našich snažení.
Len pozor, nezabudnime, že na vytvorenie rodinného krbu nestačí technológia rozloženia ohňa. Ani zabezpečenie všetkého potrebného. Nestačí ani zohnať rybu či niečo na jedenie. Oveľa viac k domovu patrí: blízkosť, schopnosť byť spolu, spolu sa rozprávať, spolu vytvárať jednotu.
V druhej časti evanjelia sa Ježiš trikrát pýta Petra, či ho Peter miluje. Hoci to znie príjemne – veď je to vyznanie blízkosti, všetci vieme, že tri otázky pripomínali Petrovi trojnásobné zapretie Ježiša. A všimnite si jeden detail. Ježiš nepoložil otázku: „Čo si to tam natáral na tom veľkňazovom nádvorí?“ Položil otázku, či ho Peter miluje. Úplne z opačnej strany, ako by sme čakali. V podstate i týmto dialógom Ježiš s Petrom opäť vytvára atmosféru domova. Aj keď jasne naznačuje, že vie o Petrovom zlyhaní, predsa Petra neženie do kúta výčitiek, ale pozýva ho ku kvalitnejšiemu pokračovaniu v ceste.
Keď týmto spôsobom premýšľam nad dnešným evanjeliom, veľmi mi to pripomína pápeža Františka. V základných dokumentoch, ktoré napísal, sa veľmi často opakuje výzva, aby sme nevytvárali kultúru vyčleňovania, ale začleňovania. V tejto súvislosti hovorí niekedy o chudobných, inokedy o starých a chorých, o hriešnikoch, dokonca o prírode okolo nás. Nevyčleňovať, neobviňovať tak, že sa vytvoria bariéry a tábory. Naopak, kde to je len možné, tam spolupracovať, začleňovať, spájať. Takýto prístup je veľmi dôležitý pre to, aby svet mohol byť naším domovom, aby sme sa jedni vedľa druhých mohli cítiť doma. Takýto prístup je jednou z možností, prostredníctvom ktorej naša viera oživuje, teda akoby pokračovala vo zmŕtvychvstaní toho, čo má skutočnú hodnotu.
Peter Cibira