5. 5. 2024 – 6. veľkonočná nedeľa
„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás!“ Tak sme to dnes počuli v evanjeliu (Jn 15, 9-17). A hovoríme tomu, že je to hlavné prikázanie kresťanstva. Odlišuje nás od mnohých veľkých náboženstiev – cieľ našej viery nie je podriadenosť prikázaniam, dokonca ani iba podriadenosť Bohu, ale cieľom je láska. K Bohu a blížnym. Opätovne si však kladiem otázku, či sa dá láska prikázať.
Skoro s istotou môžem predpokladať, že tí, ktorí máte dve a viac detí, ste niekedy použili vetu: „Musíš mať rád svojho bračeka.“ Ale dosiahneme tým lásku? V lepšom prípade dosiahneme, že sa súrodenci k sebe trochu lepšie správajú. Ale vôbec to nemusí byť láska. S trochou šťastia sa možno dostaví aj láska. Neskôr. Ale niekedy ani nie. Všimnite si však ten súvis medzi správaním a tým, z čoho by to správanie malo vyplývať. My spomenutou vetou chceme dosiahnuť nielen lepšie správanie medzi súrodencami, ale najmä ukázať ňou na zdroj – nemá to byť len poslušnosť voči nám, len nastolenie domáceho poriadku, ale pozývame dieťa k jednaniu z lásky.
Ani dospelý človek, ktorý sa úprimne snaží o napĺňanie príkazu lásky, to nemá jednoduché. Ak budeme napr. mať suseda, ktorý nás ponižuje, uráža, poškodzuje náš majetok a naše dobré meno…, vôbec nebude jednoduché ani sebe samému prikázať, aby sme ho milovali. V takom prípade budeme skôr hľadať možnosti ako sa brániť, ako ho zastaviť alebo ako sa mu vyhnúť. A také správanie bude namieste. V lepšom prípade sa nám podarí nemať vo svojom vnútri nenávisť. Ale ani to nie je málo. Pretože lásku, ku ktorej vyzýval Ježiš, si vôbec netreba predstavovať citovo a romanticky.
V dnešnom evanjeliu bola krátka zmienka o tom, že apoštolov už Ježiš nenazýva sluhami, ale priateľmi. Čo tým myslel? Veď on sa k nim predsa nesprával ako k sluhom. O ničom takom v evanjeliách nie je zmienka. Skôr naopak, môžeme vnímať, že ich rešpektoval, bral vážne, išiel s nimi cestou ich dozrievania. Teda neboli pre neho sluhami. Jeho prirovnanie však vystihuje to, že úlohou sluhu je splniť príkaz. Nemusí poznať pánovu motiváciu, nemusí tomu rozumieť, nemusí sa mu príkaz páčiť, ale má ho splniť. Ale priateľ vie o motivácii. Pri priateľovi sa snažíme, aby rozumel. A práve toto Ježiš naznačuje apoštolom – oni videli, ako čerpá z Otcovej lásky, ako sa k nej stále vracia. Oni videli, ako neplní len príkazy, ale ide k podstate Božej, ktorou je láska. Ak je Boh podstatou života, potom to môžeme aj zameniť. Teda ak hovoríme, že podstatou Boha je Láska, tak aj podstatou života je láska. Láska, ktorá sa stále dáva, ktorá chce rásť, ktorá sa dáva všetkým. Vychádzať z takejto lásky potom už nie je len plnenie príkazov a zákazov. Je to ako so súrodencami, ktorí sú k sebe dobrí nie preto, aby sa rodičia nehnevali. Ale jednoducho preto, že sa majú radi.
Ak sa však pozrieme na náš svet, môžeme právom konštatovať, že túto kresťanskú lásku vidíme len zriedka. Chvíľami môžeme mať pocit, že ľudia sa aj snažia, že je s nimi fajn. Ale prídu aj chvíle, keď máme pocit, že opäť začíname od nuly. A môže prísť dokonca pocit, že začíname nie od nuly, ale od mínus desať. Ale aj tak sa rád hlásim k tomu, že princíp života je spojený s láskou. Je to cesta k tomu, aby sa svet nedelil na víťazov a porazených – teda doráňaných, ponížených, nahnevaných.
V latinskom znení Biblie nie je použité „dávam vám príkaz“, ale „dávam vám mandát“, aby ste sa milovali navzájom. To je pre mňa inšpirujúce. Mandát, to je aj poverenie, ale aj prejav dôvery, že niečo dokážeme zvládnuť. Tento mandát dal Ježiš apoštolom, ale máme ho aj my všetci.