Chlieb a hry. Mnohí viete, že to bolo heslo, možno dokonca akýsi politický program cisárov na sklonku Rímskej ríše. Tí, ktorí to neviete, určite poznáte rímsku stavbu Kolosea. Obrovská stavba, ktorá patrí do spomenutého obdobia a k spomenutej filozofii. Mala byť priestorom na hry pre ľud. Cisári Rímskej ríše spomenutým heslom nevyslovili len svoju predstavu, ako sa má vládnuť ľudu, ale aj akýsi popis toho, čo ľud potrebuje.
To, že potrebujeme chlieb, teda obživu, to je jasné každému. Tam, kde je hlad a bieda, tam je veľký potenciál na vzbury, revoltu, dokonca vojny. V prvom čítaní (Ex 16, 2-4. 12-15) sme počuli o Izraelitoch. Dlhé desaťročia túžili po slobode. Keď sa im to podarilo – a podarilo sa im to spôsobom, o ktorom ani nesnívali – zrazu stačilo pár dní, počas ktorých pojedli svoje zásoby a zrazu nariekajú. Cnie sa im za mastnými hrncami, ktoré mali v Egypte. Zrazu akoby im nadobudnutá a vytúžená sloboda nič nehovorila. Aj takto vie s našimi hodnotami otriasť skutočnosť, keď nemáme čo dať na tanier. Ešte šťastie, že Mojžiš nezaradil spiatočku a neviedol svoj ľud naspäť do otroctva.
To je potreba chleba. Ale hry? Aj tie potrebujeme. Pomocou nich sme sa priúčali životu. Je dobré, ak sa aj dospelý človek vie hrať. Napríklad rodič so svojimi deťmi. Ale nielen s deťmi. Je dobré, keď vieme prežívať aj hravé chvíle, keď neberieme všetko príliš vážne, keď sa vieme smiať… Kvôli hrám sme postavili veľa budov. Máme štadióny, športoviská, divadelné sály a mnohé podobné priestory. Už i to naznačuje, že rímski cisári so svojím chlebom a hrami mali veľký kus pravdy.
Okrem športovísk a divadiel je však princíp hry prítomný aj napríklad vo veľkých nákupných centrách. I tie sa snažia ponúkať zážitok, výber, oddych, pastvu pre oči… Chcú ponúknuť zážitok života a obživy ako hry. Sociálne siete sú postavené na tom istom princípe.
Pridajme k tomu, že princíp hry je i tam, kde sa to priamo nepomenuje. Vieme o mocenských hrách, ktoré boli, sú a budú. Niekto napríklad sleduje svoj mocenský cieľ. Často bez toho, aby ho vyslovil. A my ani netušíme, s akými motívmi nás druhý človek zaraďuje do svojho sveta. Takéto mocenské hry sú súčasťou nielen veľkej politiky, ale aj úplne bežného priestoru našej rodiny či vzťahov, ktoré nazývame kamarátske.
Svoju hru, teda svoje sociálne roly, si aspoň občas zahráme aj inde: aspoň občas hráme dobrých otcov a dobré manželky, slušných ľudí a dobrých kresťanov… Áno, aj kresťanstvo môže byť občas hrou.
A nie je to nič zlé, že niečo sa pokúšame aj hrať. Ak nás to aspoň na chvíľu motivuje, nie je to úplne zlé. Hry totiž potrebujeme. Aspoň v určitej miere.
Vystihli však rímski cisári svojím chlebom a hrami všetko, čo ľudia potrebujú? Asi nie. Už jednoduchá skúsenosť nás presvedčí, že to nie je všetko. Mnohí poznáte, že po zážitku z hry zostáva aj akési prázdno. Práve preto, aby sme to prázdno zahnali, potom zväčšujeme intenzitu zážitku z hry. Ale ešte podstatnejšia je skúsenosť, keď sa s nami niekto zahráva či pohráva. To znamená, že nás neberie vážne. Práve vtedy prichádza k ponižovaniu, nedoceneniu, vykorisťovaniu, zneužívaniu ľudí. Ak sa niekto s nami len hrá, ak sa niekto celoživotne len hrá, nič dobré to neveští.
Evanjelium dnešnej nedele nadväzuje na minulý týždeň. Ježiš nasýtil veľký zástup ľudí piatimi chlebami a dvomi rybami. Ľudia sa ho chceli zmocniť a urobiť ho kráľom. On však odišiel. Zjednodušene môžeme povedať, že odmietol ich hru na kráľa – na darcu lacného chleba a na spokojných konzumentov. Na toto nadväzuje trochu náročná reč dnešného evanjelia (Jn 6, 24 – 35). Ježiš v nej vysvetľuje, že podstatou znamenia, ktoré ľudia pri rozmnožení chlebov videli, bolo predovšetkým to, aby išli za ním, za Pravým Chlebom z neba. Teda, aby ho nasledovali, nie oslavovali a hrali príjemnú hru. Ježiš ich vracal naspäť do reality, pretože realita nakoniec nie je čistou hrou. Zjavne i na tomto príbehu môžeme vidieť, že „chlieb a hry“, čo ako sú oboje dôležité, nie sú v živote všetkým. Heslo „chlieb a hry“ nebude najvýstižnejším popisom toho, čo ľudia potrebujú – napriek všetkej potrebe aj chleba, aj hier. V Biblii je iný opis. A to hneď na začiatku: „Stvoril ich na svoj obraz, na svoju podobu ich stvoril!“ To je iné, to nie je stvorenie pre dobrý pocit z hry. Je to stvorenie pre tvorbu i spoluzodpovednosť… Sv. Ignác z Loyoly popisoval zmyslel svojho života podobne, ale predsa ešte trochu inak: „Žiť na česť a slávu Božiu“. Dnes nie je časté, aby ľudia takto videli zmysel svojho života. Ale je dobré to nanovo premyslieť. Určite je to opäť niečo odlišné od samotného princípu dobrého pocitu z hry.
Zhrniem to. Kresťanstvo i dnešné evanjelium sú pre mňa pripomienkou, že život nie je len hra. Sú pre mňa pripomienkou, že dôležitejšie ako môj pocit zo životných hier je, akým som človekom. Nasledovať Krista nie je vždy jednoduché. Ale predsa to vedie, resp. by malo viesť k nadhľadu nad všetkými životnými hrami, ktorých sme súčasťou.
Peter Cibira