O pár dní máme vo farnosti birmovku. V súvislosti s ňou som sa počas tohto roka viac ako inokedy zaoberal myšlienkami o viere – ako ju odovzdať našim deťom, ako upozorniť na najpodstatnejšie a pod. Dnes to deti z hľadiska viery nemajú vôbec jednoduché. Len zriedka majú priestor, kde sa racionálne hovorí o viere, len zriedka majú komu vyložiť svoje pochybnosti, ale aj postrehy. To však nie je jediný problém. Oveľa náročnejšie je, že v našich časoch je toľko publikovaných myšlienok a myšlienkových prúdov, že aj dospelý má problém zorientovať sa. Nieto ešte mladý človek. Veľmi to pripomína Chestertonov výrok: „Ak ľudia stratia vieru v Boha, neurobí ich to veriacimi v nič, naopak, začnú veriť čomukoľvek.“
Nechcem však nariekať nad dobou. Každá má svoje plusy i mínusy. My sme si museli voľakedy v škole pravidelne vypočuť, ako veda dokázala, že Boh nie je. A museli sme ako deti ustáť, že sme zrazu boli v tej „protivedeckej“ časti spoločnosti. Dnes žiaden seriózny vedec podobnú vetu nevypustí z úst.
Nešlo však len o ideologické pôsobenie na školách. V 20. storočí bolo skutočne silné presvedčenie veľkej časti obyvateľstva, že náboženstvá postupne vymiznú. Verilo sa, že už nebudú potrebné, pretože pokrok vedy a techniky odpovie na všetky ľudské otázky a strachy. Postupne sa však toto presvedčenie oslabilo. Už vieme, že ani veda a ani technika nie je všemocná. Na sklonku 20. storočia sa teda už predpokladal zánik náboženstva nie z dôvodu pokroku vo vede, ale jednoducho preto, že spoločnosť sa bude stále viac sekularizovať a náboženstvo sa stane nepotrebným. Prebudili sme sa do 21. storočia a s prekvapením sme zistili, že koniec náboženstiev nenastal. Ba práve naopak, náboženstvá sa hlásia o slovo aj tam, kde by sme to nečakali, a aj spôsobmi, ktoré nemusia byť ideálne. A tak sa začalo hovoriť o „postsekulárnej“ dobe, teda o dobe, kde víťazstvo sekularizácie nie je jednoznačné. Už pre toto všetko je potrebné premýšľať nad fenoménom viery a náboženstva. Je potrebné hľadať správne porozumenie tomu, čím má viera a náboženstvo byť.
Počuli sme dnes žiadosť apoštolov, aby im Pán posilnil vieru (Lk 17, 5-10). A počuli sme tiež veľmi silný Ježišov výrok, že keby naša viera bola ako horčičné zrnko, mohli by sme presádzať stromy. Je to však tak? Dá sa rozvinúť viera tak, aby sme čokoľvek dosiahli bez priloženia ruky? To asi nie. Keby sme to skúšali, pomerne rýchlo by sme prišli na to, že to musíme premyslieť inak. Ježišov výrok je tu skôr ako príslovie, ako ľahko zapamätateľný obraz. Aj my, keď hovoríme príslovia – napr. „babka k babce, budú kapce“ – nemyslíme na ich doslovné splnenie. Nemyslíme na nejaké „kapce“ či topánky. A predsa vieme, že ten výrok je pravdivý. Podobne je to aj s vierou, ktorá presádza stromy či hory.
Niektorí odborníci na Bibliu sa domnievajú, že stať, ktorú sme dnes počúvali, je príkladom toho, ako evanjelisti zapisovali svoje texty. Nemali problém spojiť to, čo odznelo na inom mieste a v inom čase, a dať to hneď vedľa iných výrokov. To by mohlo byť vysvetlenie, prečo Ježiš žiadosť apoštolov vyriešil jediným silným výrokom a potom už rozprával o sluhovi, ktorý nedostane jesť skôr ako jeho pán. Iste, môže to byť takéto vyskladanie nesúvisiacich výrokov. Ale aj nemusí. Pred žiadosťou apoštolov sa totiž pýtal Peter, koľkokrát má vlastne odpustiť. Či až sedem? A dostal odpoveď, že nie sedem, ale sedemdesiat sedem. Je celkom možné, že sa apoštoli dožadovali väčšej viery práve pre toto – akoby už nevládali ísť tou cestou, ktorú žiadal Ježiš. To by znamenalo, že im nešlo o vieru, pomocou ktorej budú presádzať stromy, teda o akúsi mágiu. Ale im išlo o silu k životu, o silu vydržať na správnej ceste. V tomto duchu je aj reč o sluhovi zrozumiteľná. Ukazuje, že Ježiš – aspoň v túto chvíľu – zvýraznil podstatu viery v tom, že nedáme na miesto Boha ani seba, ani nikoho a nič iné. A to aj vtedy, keď sa nám to zdá náročné a sme už unavení. Ak ideme Kristovou cestou, ideme len tak, ako máme ísť. Nech nám Boh dá k tomu silu.
Peter Cibira