Benjamin Franklin by mal byť autorom výroku: „Človek má iba dve istoty: smrť a platenie daní!“ Aspoň čo sa týka smrti, tak je to istota pre každého z nás. Napriek tomu môžeme hovoriť, že stále sa s ňou ľudstvo nevysporiadalo. Vracajú sa pochybnosti o zmysle života, smútok a bolesť z odchodu, otázky o tom, ako to so smrťou je, či bude niečo ďalej (niekto sa nevie zmieriť s tým, že by niečo malo byť, iný sa nevie zmieriť s tým, že by už nemalo byť nič).
Počuli sme aj v dnešnom úryvku evanjelia, že to tak bolo aj za Ježišových čias. Saduceji, ktorí prišli za Ježišom, boli súčasťou židovského národa, žili na tom istom území, hlásili sa k tej istej viere. A predsa ich viera bola iná. Oni za základ viery, za svoje posvätné texty pokladali hlavne Päť kníh Mojžišových. Ostatné texty Starého zákona neboli pre nich tak dôležité. A keďže sa v Mojžišových knihách nehovorilo priamo o viere v posmrtný život, prišli za Ježišom s vymysleným príbehom o siedmich bratoch a ich žene. Nebol to však úprimný rozhovor, kde niekto hľadá odpovede a počúva druhého. Už pri letmom čítaní je vidieť, že idú ironizovať vieru v život po smrti, chcú Ježiša zosmiešniť. V takej atmosfére sa ťažko diskutuje. Ale Ježiš to ustál.
Vo svojom pokuse o rozhovor, napriek svojej neviere v posmrtný život, predstavili saduceji svoju predstavu posmrtného života. A tu je možné vidieť základnú chybu – predstavovali si posmrtný život ako pokračovanie života na zemi. Tu je dobré trochu sa zastaviť, pretože sa to ľahko môže stať aj nám. Môže sa nám zdať, že aj naša viera to takto hovorí – teda že sa akosi oddelí duša a tá pokračuje v živote. Treba však upozorniť, že takto to nie je. Biblia hovorí o úplnej premene, zmene života, nie o jeho jednoduchom pokračovaní. Hovorí o posmrtnom živote ako o živote v plnosti. My sme to v dnešných Ježišových slovách mohli zachytiť, keď hovorí, že po smrti sa ľudia ani neženia, ani nevydávajú, že sú ako anjeli a sú ako Boží synovia. To je dôležité. Na to, aby sa rozvinulo do plnosti Božie synovstvo, aby bol človek takto premenený, nestačí len žiť na zemi a dúfať vo voľné pokračovanie. Tomu „synovstvu“ sa človek musí otvárať na zemi. Ak sa niekto celý život točí len okolo seba, ak je celý svet len priestorom na zisk pre neho, je to opak takéhoto otvárania sa tomu, čo je Božie, otvárania sa celkovému dobru. „Synovstvo“ – to je vzťah. Vzťah, ktorý si budujeme tu a vďaka ktorému môžeme dúfať v jeho naplnenie a pretvorenie.
Druhá vec, ktorá vystupuje pri rozprávaní o viere v posmrtný život, je vedomie, že smrť nie je Boh. Ak by smrť mala zrelativizovať všetko, čo sme žili tu na zemi, ak by bola absolútnou bodkou, bola by pre nás ako božstvo. Ale súčasťou viery v život po smrti je práve vedomie, že Boh je Bohom, On je silnejší ako smrť. A to aj napriek tomu, že si celkom nevieme predstaviť, čo všetko sa udeje. Viera v posmrtný život je predovšetkým prejav dôvery Bohu. Je zvolaním, že On je absolútnym pánom nad životom. Aj tejto dôvere je potrebné sa učiť.
Ježiš ustál rozhovor so saducejmi. Vrátil ich k ich vlastným posvätným textom – keď im povedal, že aj v Mojžišových knihách sa hovorí o Bohu ako o Bohu živých. Akoby ich vrátil, aby čítali ešte raz. A čítali s väčším porozumením. To môže byť cenný odkaz aj pre nás. Je totiž celkom prirodzené, že otázky okolo smrti nikdy nemáme úplne vyriešené (aj napriek tomu, že ona je istotou nášho života). Ale odpovede na tieto otázky sú blízko nás – aj v posolstve našej viery, ale aj v samotnom živote, ktorý sme dostali a ktorý žijeme. Len je potrebná otvorenosť na ich vnímanie.
Peter Cibira