6. 4. 2025 – 5. pôstna nedeľa
Vždy, keď sa niečo končí, niečo nové sa začína. A niečo nové sa pripravuje už vtedy, keď si to ešte vôbec neuvedomujeme. Poznáme tieto zákony. Jedna z dôležitých myšlienok, ktorým nás chce naučiť Biblia, je nádej na budúcnosť. Teda nemať z nej strach. Tak sme to počuli aj v dnešnom 1. čítaní (Iz 43, 16 – 21). Nie je to jednoduché, pretože tvorí nielen Boh, ale aj ľudia do toho vedia primiešať svoje. A aj Božia tvorba nebýva pre nás vždy iba príjemná. Ale práve preto dávam do pozornosti tento biblický pohľad. Je dobré nad ním premýšľať, je dobré pomocou neho čeliť strachu.
Boh stále niečo tvorí, to platí aj na evanjelium, ktoré sme si čítali (Jn 8, 1 – 11).
Prvé, čo sme si mohli všimnúť, bolo, že Ježiš daroval hriešnej žene budúcnosť, daroval jej nový začiatok. Pritom nezrušil ani Mojžišov zákon, ani sa netváril, že hriechy neexistujú.
Moju pozornosť však dnes viac priťahuje, že nový začiatok daroval aj farizejom, ktorí ženu priviedli. To nie je málo, keď ľudia pustia svoje kamene pripravené na kameňovanie, keď zmenia svoj pohľad. Tí farizeji neboli len vykonávatelia Mojžišových predpisov. Oni tú ženu aj šikanovali, ponižovali, vytláčali zo spoločenstva.
Šikana či ostrakizovanie, to je niečo bytostne prítomné v ľudstve. Deti vedia byť na seba veľmi tvrdé, vedia druhého ponížiť a šikanovať. My sa výchovou snažíme, aby z toho vyrástli. Lenže ony často nevyrastú. Môžeme to vidieť na tom, ako často je takéto správanie prítomné v populácii dospelých. Pritom sme vzdelaní ľudia. Ale vzdelanie nepomohlo, aby to bolo iné ako voľakedy. Žijeme v relatívne dobrej dobe, ale materiálne zabezpečenie nepomohlo. Máme nové komunikačné možnosti. A pritom máme problém, že nastúpil nový fenomén šikanovania – kyberšikana. A zvláštnosťou doby je, že už nešikanuje len väčšina menšinu, ale možné je to aj naopak, že menšina šikanuje väčšinu. Hovoríme cudzími jazykmi, cestujeme po svete, poznáme históriu – a napriek tomu je šikana nielen v školách, ale aj na pracoviskách, dokonca v rodinách – kde sa znova a znova jatria staré rany…
Liek na to nemáme. Môžeme si len rozprávať staré príbehy, ako je ten dnešný, a dúfať, že sa aspoň niekto z ľudí poučí. Všetci vieme, že keď ukážeme prstom svojej ruky na niekoho, tri prsty tej istej ruky ukazujú na nás.
V dnešnom evanjeliu viditeľný hriech ženy nakoniec ukázal na skryté a nepomenované hriechy jej žalobcov. Kam posunie ten príbeh nás, kam sa pridáme pri Božej tvorbe budúcnosti, to je len na nás.