6. 7. 2025 – 14. nedeľa v cezročnom období
Otázku, kam sa rúti náš svet, sme zväčša počuli. Možno sme ju aj sami vyslovili. A ak nie túto otázku, tak potom hodnotenie, že svet je horší, ľudia sú horší… Môžeme mať občas taký pocit. Za tým je však dôležitejšia otázka: Ako žiť v tomto našom svete?!
Táto otázka nie je nová. Svet a ani ľudia nikdy neboli ideálni. A ani nebudú. Preto i otázka „Ako žiť v našom svete?“ bude stále prítomná.
Dnes sme počúvali (Lk 10, 1 – 12.17 – 20), ako Ježiš vyslal 72 učeníkov na miesta, kam sa sám chystal ísť. Prvé, čo si k tomu môžeme povedať, je, že ich neposlal do ideálneho sveta. Ani vtedy neboli ľudia ideálni. Máme to v evanjeliu zachytené: Posielam vás ako baránkov medzi vlkov!“
Čo mala táto misia priniesť? Čo mali učeníci odovzdať ľuďom? Áno, je tam navigácia, aby povedali, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Ale to je jedna veta! To nestačí na nejakú dlhšiu návštevu. Áno, mohli hovoriť, že sa stretli s veľmi zaujímavým učeníkom, ktorý dokonca robí zázraky. Ale i tu si poslucháči mohli povedať, že fajn. Ale ak sa tieto zázraky netýkajú ich, ak je nový učiteľ jedným z mnohých, čo s tým?
Ako dôležitú vidím poznámku o žatve, ktorá je veľká. Čo tým Ježiš myslel? Veď predsa neposlal učeníkov, aby pripravili fungujúci cirkevný systém, aby pozbierali hlasy s podpismi, a tým získali skupinu sympatizantov.
Zdá sa, že celá misia bola dôležitá skôr pre samotných učeníkov. Aby ich Ježiš vyslal, aby si skúsili žiť s ľuďmi. Len tak, bez zabezpečenia a spoľahnutia sa na priateľov. Preto tie slová, že netreba topánky a netreba sa pristavovať u priateľov. Mali skúsiť byť s ľuďmi a objaviť, kde sa ich svety stretajú, kde môžu nájsť spoločnú reč a spoločnú iskru. Kde sú títo ľudia vo svojej podstate dobrí a ochotní pridať sa k dobrému.
Dnešné evanjelium o misii učeníkov sa mi ukazuje ako veľká výzva: Zmeňte pohľad! Naučte sa novému pohľadu aj na tých nedokonalých ľudí. Nájdite spoločné prieniky. A táto výzva je veľmi aktuálna aj dnes. Zvlášť vtedy, ak sa nám svet zdá ako rútiaci sa do prepadliska, ak sa nám ľudia zdajú ako zlí.
Druhá veľká výzva sa týka pohľadu na seba. Ak Ježiš hovoril, že sa učeníci nemajú radovať z toho, čo sa im podarilo, ale z toho, že ich mená sú zapísané v nebi, tak si to môžeme prerozprávať ako výzvu na zmenu toho, čo je v živote dôležité. Všetci si viac-menej zakladáme na tom, čo sme dosiahli, čo vieme, čo znamenáme pre iných… Je to v poriadku. Ale tešiť sa zo zápisu svojho mena v nebi znamená, že by sme sa mali skôr tešiť z toho, čo sme dostali a dostávame. Akým nástrojom sme sa mohli v rukách Božích stať. Aj to pokladám za veľkú výzvu na premýšľanie o zmysle a hodnote našich snažení a našich životov.
O pár dní si pripomenieme sv. Benedikta z Nursie. Žil pre 1500 rokmi. Jeho príbeh začína sklamaním. Vzdelaný a úspešný muž nechcel žiť v chaotickom a napätom svete. A tak sa utiahol do ústrania, do modlitby, do práce a do štúdia. Pridali sa k nemu aj iní muži a ženy, a tak sa Benedikt stal otcom západného mníšskeho spôsobu života. Jeho heslo „Modli sa a pracuj!“ alebo inak „Modli sa, študuj a pracuj!“ sa stalo niečím, čo poznačilo Európu. Sv. Benedikt nás tým naučil deliť čas, premýšľať a pracovať, žiť na Božiu slávu. Benediktíni v Európe sa stali učiteľmi hospodárenia, učiteľmi vďačnosti za miesto, kde žijeme…
Približne pred 30 rokmi bol v televízii dokument z jedného benediktínskeho kláštora. Bolo to v mestečku Rajhrad neďaleko Brna. Kláštor skonfiškovali a totálne zdevastovali komunisti. Mali z neho sklad vojenského materiálu. Po revolúcii sa kláštor vrátil do rúk benediktínov. V dokumente ukazovali, že v ňom žije len jeden mních. Pracoval v obrovskom komplexe, snažil sa z neho niečo urobiť. Pýtali sa ho, či si nakladie otázku, či to má zmysel. On odpovedal presne v duchu benediktínskej spirituality, že túto otázku si kladie, ale je naučený urobiť, čo urobiť môže. Možno raz bude toto miesto oveľa živšie. Ale nie je to v jeho rukách.
Pred mesiacom som bol v tomto kláštore. Je to životaschopné a kvitnúce miesto. Dnes je tam 7 mníchov. Ale keď tam prídete, nevidíte mníchov, ale pokojne pracujúcich ľudí. Postupne zistíte, že títo ľudia sú veľmi dobre vzdelaní. A majú veľmi dobré meno u obyvateľov. Jedného z mníchov dokonca požiadali, aby sa stal riaditeľom miestnej základnej školy. Niečo také si na Slovensku neviem celkom dobre predstaviť. Kláštor je dnes priestorom pre „Památník písemnictví na Moravě“, pripravujú tam priestor pre strednú remeselnú školu, majú pivovar, reštauráciu… Jedno veľmi pekne fungujúce miesto.
Na túto návštevu a pocit z nej som si spomenul pri dnešnom evanjeliu. To preto, že spomínaní mnísi nešli medzi ľudí s tým, že ich chcú získať, obrátiť… Chcú jednoducho žiť na Božiu slávu. A prináša to aj ovocie. Presne tak vidím dnešné evanjelium – učeníci mali ísť žiť s ľuďmi, nájsť priestor na spoločné prieniky, obohacovať a uzdravovať ich životy. A vnímať vlastnú zmysluplnosť nielen cez to, čo sme dosiahli, cez vonkajšie úspechy, ale trochu hlbšie.
Nech nám Dobrý Boh pomáha, aby sme v našom svete dokázali žiť dobre a správne.