Počuli sme príbeh premenenia Pána (Mt 17, 1-9). V prvom rade upozorňujem na jeho záverečnú vetu, teda na Ježišovu žiadosť, aby účastníci tejto udalosti o nej nehovorili, dokiaľ Ježiš nevstane z mŕtvych. Táto veta naznačuje, že skúsenosť premenenia Pána nie je určená na presviedčanie niekoho. Išlo o vlastnú skúsenosť spomenutých troch apoštolov. Pokojne by sme mohli povedať, že to bola skúsenosť ich precitnutia, ich otvorenia očí. Iné náboženstvá by to možno označili ako skúsenosť osvietenia. Jednoducho išlo o okamih, kedy si uvedomili, že ich učiteľ Ježiš nie je len jedným z učiteľov, možno i najšikovnejší medzi ostatnými učiteľmi, ale že je ešte niekým viac. Zrazu ho videli inak, zrazu sa im rozjasnilo . Takéto okamihy rozjasnenia – v rôznych oblastiach života – ani my často nevieme odovzdať iným ľuďom. Nám sa niečo ukázalo v úplne inom svetle, my sme to pochopili hlbšie, ale neraz je to neprenosné. Sú to cenné a dôležité okamihy a je dobré si ich pripomínať. Netreba však podľahnúť ilúzii, že sme v tej chvíli pochopili všetko, dôsledne a raz navždy. Ako kňaz som zažil desiatky až stovky situácií, keď ľudia nadšene a rozhodne hovorili o tom, čo pochopili, v čo uverili. A po mesiacoch či rokoch nie je nič z ich nadšenia a pochopenia. Toto nám môže pripomenúť Petra, ktorý mal chuť zabývať sa na hore premenenia. Ale Ježiš to neprijal. Okamihy precitnutia jednoducho netrvajú a nemôžu trvať večne.
Zastavím sa pri samotnom názve sviatku: Premenenie Pána. Tento názov je stáročný. Pritom by sme pokojne mohli hovoriť, že išlo o premenu troch apoštolov. A potom o premenu ľudí, ktorí nad ich skúsenosťou v dejinách uvažovali. Ak by niekto chcel, aby sme mu veľmi jednoducho vysvetlili, čo je zámerom kresťanstva, určite môžeme povedať aj: premena človeka a ľudstva. Už samotné narodenie Ježiša Krista má v sebe tento obsah, teda pozdvihnutie ľudstva, jeho nasmerovanie na Božie kráľovstvo. Podobne v Biblii nájdeme desiatky príbehov premeny ľudí: Abrahámova viera zmenila celý jeho život; patriarcha Jakub najprv podviedol svojho brata a otca na smrteľnej posteli, potom sa v priebehu desaťročí natoľko zmenil, že si ho právom vážime. Podobne by sme mohli hovoriť o krste, teda o symbole kresťanstva, že je to akoby utopenie starého človeka a jeho hriešnosti, aby sa vynoril nový človek. Teda zmena či premena ľudí, ich pozdvihnutie je súčasťou podstaty kresťanstva. Zaujalo ma, ako Anselm Grün rozlišuje medzi zmenou a premenou . Keď začal vo svojich príhovoroch medzi týmito pojmami rozlišovať, dostal veľa pozitívnej spätnej väzby. Ľudia mu začali rozprávať, ako sa v tom našli. Podstatou tohto rozlišovania je totiž to, že pod slovom „zmena“ si predstavíme veci, ktoré chceme ovládnuť či odstrániť, ktoré si chceme zakázať či prikázať. Takýto prístup je veľmi rozšírený v našej kultúre. A iste nie je zlý. Problém vzniká, ak sa nám to nedarí. Ak sme si zobrali záťaž, ktorú nevládzeme niesť. Pod pojmom „premena“ však Grün vníma prijatie a očistenie toho, čo je v našom živote. Nie je to dosahovanie stanovených cieľov, ale skôr pochopenie toho, čo sa nám deje: či sú to choroby, vášne, konflikty, problémy, hriech. To všetko je akoby reč, ktorá nám chce niečo povedať. Keď tejto reči porozumieme, máme nádej na premenu toho, čo je – na premenu hoc´ aj negatívnych vecí – v to, čo nás posunie k lepšiemu a zrelšiemu.
Celý text dnešného evanjelia je zameraný na vetu: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“ Teda na počúvanie toho, čo nám Ježiš zanechal. Pretože aj naše chvíle precitnutia nie sú konečnou a neomylnou stanicou. Jeho slovo nás aj dnes vedie k tomu, aby sme svoju osobnú biedu i biedu ľudstva nielen menili, ale aj chápali – a tak sa premieňali.
Peter Cibira