6. 9. 2026 – 23. nedeľa v cezročnom období
Všimol som si, že v slovných vyjadreniach našich politikov pribudol nový prvok. Viacerí hovoria o hľadaní riešenia „víťaz – víťaz“. Niekedy nám to povedia po anglicky: riešenie „win – win“. To znamená hľadanie takého riešenia, kde sa nikto necíti ponížený, kde sa všetci cítia uspokojení, ako víťazi. Naši politici prevzali tento výraz od psychológov, tí od filozofov. Ale niečo podobné je aj vo vyjadrení našich predkov, keď hovorili o riešeniach, keď je „aj vlk sýty, aj ovca celá“.
Kiežby nezostalo len pri sympaticky znejúcich slovách a my by sme mohli vidieť v praxi takéto „víťaz – víťaz“ riešenia.
Dnes sme čítali dvetisíc rokov starý text, Ježišove slová o hľadaní riešenia v probléme.
Priznávam sa, že dnešné evanjelium mi robilo problém. To pre slovo „napomeň“ svojho brata. A tak som v sebe hľadal odpoveď, prečo ma to slovo ruší. Uvedomil som si, že žijeme v kultúre, kde „napomenúť“ znamená skritizovať, alebo poučiť druhého, že niečo robí zle. Predpokladám, že pre väčšinu z nás to slovo znamená, že treba niekoho priviesť na správnu cestu, na tú našu cestu. Žijeme v kultúre, kde sa väčšina rozhodnutí robí dominantne – teda niekto rozhodne a ten druhý sa musí podriadiť.
Keď však čítame pozorne dnešné evanjelium, tak Ježiš hovorí o úplnom opaku takejto dominancie. Hovorí o tom, že treba ísť za človekom, s ktorým máme problém. A potom znova aj s kamarátmi. A potom aj s celým spoločenstvom. Cieľom však nie je napomenúť – čiže len skritizovať, ale „získať“ brata. Aj toto slovo môže v dnešných časoch zaváňať negatívne. Ale ak si namiesto neho dosadíme slovo „zachrániť“, tak nám celý text bude vyznievať ako hľadanie vzájomného porozumenia.
To je prvá vec, ktorú si pri dnešnom evanjeliu uvedomujem: vyzýva nás k vnútornému nastaveniu sa na hľadanie porozumenia. Nie na kritické odmietnutie, ale na hľadanie brata.
Za premýšľanie stoja aj Ježišove slová: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi.“ Akoby toto bolo udelenie moci pre nejakých cirkevných predstavených. Akoby samo nebo bolo povinné rešpektovať ich rozhodnutia. Ale dá sa tomu rozumieť aj úplne inak. Keď na lane urobíme uzol, zväčša to robíme preto, že bolo pretrhnuté. Chceme mu vrátiť jeho silu. A ten uzol dokonca priblíži konce lana k sebe. Ale ak budeme robiť nové a nové uzly, nakoniec to lano nebude možné používať ako lano. Tie uzly sú veľmi dobrým symbolom pre naše zauzlené vzťahy. Nejaký ten uzol nás môže k sebe priblížiť, ale veľa uzlov – teda rán, ktoré zostávajú – môže vzťahy znefunkčniť. Slová „čo zviažete…“ sa tak dajú chápať ako výzva k tomu, aby sme sa naše riešenia snažili robiť tak, aby obstáli aj pred pohľadom večnosti, aj pred pohľadom neba.
Podobne je to aj s Ježišovou vetou: „Ak budú dvaja jednomyseľne prosiť, dostanú to…“ Túto vetu používame ako dôvod na spoločnú modlitbu. V jej duchu prosíme už roky o mier vo svete, o úrodu, o zdravie… Všimnime si však, že Ježiš povedal túto vetu v kontexte problému medzi ľuďmi, v kontexte nedorozumenia. Ona je pozvaním, aby sme v konfliktoch hľadali súzvuk s Bohom. Ak sa sporia dvaja ľudia, ktorí sa snažia o takýto súzvuk, tam je veľká nádej, že sa nájde dobré riešenie pre obe strany.
A to je druhá vec, ktorú si môžeme dnes odniesť: Nehľadáme len dobré riešenie podľa seba, ale také, ktoré obstojí z pohľadu neba. Z pohľadu Božieho.
Posledná poznámka k dnešnému textu. Môžeme si všimnúť, že je v ňom záver: „Nech ti je ako pohan a mýtnik.“ Nie všetko sa dá vydiskutovať a vyriešiť. Nie sme v americkom filme. Ale k pohanom a mýtnikom sa Ježiš správal tak, že mu to farizeji vytýkali. Vedel s nimi zasadnúť za stôl, bral ich vážne. Pohan a hriešnik, to sú označenia pre ľudí, ktorí myslia inak ako my, nepatria celkom k nám. Nemusíme im zveriť všetky svoje diskrétnosti, ale určite by sme si aj voči nim mali zachovať úctu.