7. 12. 2025 – 2. adventná nedeľa
Rád by som upriamil vašu pozornosť na dva obrazy proroka Izaiáša, ktoré sme počúvali v 1. čítaní (Iz 11, 1-10). Prvý bol, že z kmeňa Jesseho vyraší výhonok. Môžeme si predstaviť kmeň po odpílenom strome. To je obraz niečoho, čo už skončilo, čo už je bez života a bez nádeje. Ale všetci poznáme i to, že z niektorých kmeňov naozaj vyrastú nové výhonky. Z toho, čo je zdanlivo mŕtve, sa predsa zrodí pokračujúci život. Tento Izaiášov obraz je o nádeji. Vtedy, keď sa nám zdá všetko okolo smutné, stratené…, tento obraz pripomína nádej. A je dobre, že si v kostoloch chceme túto nádej rozdúchavať, nech by bolo okolo nás všetko akokoľvek čierne.
Druhý Izaiášov obraz je tiež notoricky známy. Je o harmónii v medzi zvieratami a harmónii medzi človekom a zvieratami. Iste, tento obraz znie na niektorých miestach ako neuveriteľný. Naozaj sa raz bude lev kŕmiť slamou ako vôl? Veď by to bolo proti jeho prirodzenosti. Ale básnici a aj proroci si môžu dovoliť aj takéto obrazy, a predsa vieme, kam mieria, čo tým chcú povedať. Izaiáš sa tu rozpisuje o veľkom sne harmónie.
Voľakedy by som povedal, že predsa všetci ľudia túžia po takejto harmónii. Dnes to už neviem s istotou povedať. Žiaľ. No napriek tomu verím, že je veľa ľudí, ktorí po pokoji a harmónii túžia. A chcem veriť, že ľudia z kostolov medzi nich patria.
Z týchto obrazov sme prešli k evanjeliu (Mt 3, 1-12), kde sme počúvali o zvláštnej situácii, keď veľké množstvá ľudí chodili za zvláštnym mužom z púšte – za Jánom Krstiteľom – a vyznávali mu svoje hriechy a naznačovali, že chcú začať znova a inak. To je zvláštna chvíľa. My asi zväčša nemáme takú skúsenosť, že by nejaké masy chceli naraz meniť svoje životy a priznávali by sa k tomu, čo nerobili dobre. Snáď si to vieme predstaviť v živote jednotlivca, ale nie ako hromadné hnutie.
Ján medzi týmito ľuďmi rozpoznal niektorých, ktorým neveril, že to myslia poctivo – boli to farizeji a saduceji. Obrátil sa na nich tvrdými slovami, ale šancu ukázať ovocie svojho obrátenia im predsa dal.
Spomínam si na 90-te roky, keď som začínal ako kňaz. V tých časoch sa pomerne dosť dospelých ľudí rozhodlo prijať krst. Alebo ľudia, ktorí nepraktizovali vieru, priviedli na krst svoje dieťa. Mnohí z nich sa netajili svojou motiváciou: „Teraz to bude asi treba!“ To znamená, že krstný list im pripomínal stranícku legitimáciu, a mysleli si, že to teraz budú potrebovať.
My vieme, že to takto nefunguje. A našťastie doba, v ktorej by sa krstný list používal ako stranícka legitimácia, ani nenastala. Vieme, že skutočná zmena sa nedeje na papieri, ale v ľudskom živote.
To naznačovalo aj dnešné evanjelium. Celkom jasne sa tam hovorí o hlase, ktorý je potrebné počúvať. Vidieť svoje hriechy, priznať si ich či vyznať ich – to je jeden krok. Ale oveľa potrebnejší je ten druhý – učiť sa počúvať Boží hlas a nasledovať ho.
Som presvedčený, že Boh k nám hovorí. Cez mnohé udalosti života, cez druhých ľudí, cez naše zrenie, cez Bibliu… Vedieť však rozpoznať jeho hlas nie je také jednoduché. Chce to akýsi pokoj srdca a schopnosť rozlišovať. Všetci totiž vieme, že ak sa nám dnes niečo zdá ako skutočne dobré, ako to, čo nám prinesie pokoj, zajtra sa nám to tak javiť nemusí. To je to rozlišovanie – rozpoznať, čo nám prináša skutočný pokoj. Ale takéto rozlišovanie je veľkým umením života.
Boh k nám hovorí a pozýva nás k cestám pokoja, radosti i harmónie. Dôležité je, že hovorí teraz – nečaká, keď budeme bez chýb.
Všetkým nám prajem, aby každé naše pokánie bolo nastavením sluchu na Boží hlas, aby bolo rozpoznaním toho, čo nám i ľudom okolo a svetu prináša skutočný pokoj.