Pred niekoľkými rokmi sme v jednej farnosti zakladali detský spevácky zbor. Po počiatočnej námahe sa to podarilo. Naučili sme sa hovoriť si spätnú väzbu – teda, čo vyšlo, čo nevyšlo, čo sa dá zlepšiť a ako. Boli to vynikajúce deti, spievali rady. Pri jednej omši však spievali dosť zle, mne sa zdalo, že až príšerne. Keď potom prišli na faru, tak som položil otázku, ako to hodnotia. Zaskočilo ma, že povedali jednoducho: „Bolo to super“. Musel som im povedať, že ja som to tak nevnímal.
To boli deti. Pri deťoch je bežné, že sa môžu vnímať inak, ako ich vníma okolie. Väčší problém je, ak sa odlišne od okolia, nekriticky vníma dospelý. Zlé je to hlavne vtedy, ak je na nejakej riadiacej pozícii, ak pracuje s ľuďmi.
Všetci vieme, že sebavedomie sa výrazne odvíja od spätnej väzby, od dialógu s prostredím, ale aj od dialógu v sebe samom. Hodnotu máme všetci, ale ako si ju uvedomujeme, je z veľkej časti formované či deformované prostredím. Sebavedomie môže byť veľmi slabé, vtedy je to zlé. Ale môže byť aj neobrúsené, priveľké. Aj vtedy je to zlé. Ideálne je, ak máme správnu spätnú väzbu, ak vieme, čo je dobré a čo treba meniť. Ale to snáď vieme všetci – napriek tomu, že žijeme v dobe, kedy sa väčšina ľudí tvári sebavedomo.
Dnes sme počuli (Lk 5, 1-11) o stretnutí dvoch mužov: Ježiša a Petra. Zjednodušene: Petra toto stretnutie viedlo „do kolien“, padol Ježišovi k nohám a žiada ho, aby od neho odišiel, pretože on (Peter) sa cítil hriešnym. Nemal vtedy Peter sebavedomie? Alebo toto chceme vložiť do ľudí, keď hovoríme o hriechoch?
Pripomeňme si, že Ježiš neprišiel Petra obviniť. A ani nikoho iného. Nechodil a neukazoval na ľudí, čo všetko robia zle. Nechodil so spovedným zrkadlom v rukách. Neprichádza s obvinením, ale s pozvaním. A aj pri tom, keď Peter ležal pri jeho nohách, si môžeme Ježiša predstaviť, že sa usmieva a hovorí niečo v zmysle: „Práve preto, že si takýto úprimný, si pre mňa použiteľný! Práve preto môžeš byť apoštolom a neskôr aj prvým pápežom.“ Petrovo povolanie začína zážitkom milosrdenstva – teda aj svojej hriešnosti či biedy, ale aj zážitkom pozvania napriek tomu všetkému. A to je bod, ktorý by som chcel zdôrazniť. Tak by to malo byť pri všetkých úradoch v cirkvi – mali by byť spojené s pokorným vedomím ľudskej (i svoje slabosti) a súčasne s vedomím veľkého milosrdenstva. Nie je to vždy tak. A boli by sme radi, keby niečo podobné bolo aj na postoch v bežnom živote – aby aj tam veci riadili ľudia, ktorí vedia, že sú aj biedni aj povolaní. Tak ako všetci. Ani tam to tak však často nie je.
Chcem k tomuto pridať dva výroky. Prvý je zo série príbehov, ktoré sa možno nikdy nestali, ale chcú nám odovzdať posolstvo. Príbeh hovorí o vzdelanom človeku, ktorý prišiel za rabínom. Hovorí mu, že prečítal a premyslel množstvo kníh, ale nikde nenašiel Boha. Rabínova odpoveď bola: „Možno si sa ešte nesklonil!“ Pokladám to za cenné vyjadrenie. Potreba skloniť sa nie je stratou sebavedomia. Skôr sa cez správne sklonenie otvára cesta – aj k správnemu prístupu k ľuďom, ale aj k Bohu. Druhý výrok pochádza od pápeža Františka. Za tých niekoľko rokov, čo je v úrade, je možné vidieť, že milosrdenstvo je jeho hlavnou témou. Rozoberal ho už pri svojich prvých pápežských kázňach (kde napr. povedal, že Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním. Sme to my, kto sme často unavení…). K milosrdenstvu sa vracia často a ako mu táto téma leží na srdci, môžeme tušiť aj z vyhlásenia „Milostivého roka milosrdenstva“. Výrok, ktorý chcem zacitovať, znie: „Prvým a jediným krokom na zakúsenie Božieho milosrdenstva je uznať, že ho potrebujeme“. Toto sme videli dnes v evanjeliu na Petrovi, ale to je povzbudenie aj pre nás. Aj preto, aby sme mali správne sebavedomie, aj preto, aby sme mohli správne pristupovať k ľuďom.
Peter Cibira