Pred piatimi rokmi, keď zúrila finančná či ekonomická kríza, povedal vtedajší pápež Benedikt XVI., že kríza súvisí s krízou viery. K podobnému konštatovaniu dospel aj pápež František pri písaní svojej encykliky o životnom prostredí. Pre niekoho sa to môžu zdať zvláštne konštatovania, ale predpokladám, že pre väčšinu z nás nie je ťažké s nimi súhlasiť. Duchovné nastavenie spoločnosti, hodnoty, ktoré sleduje, strata morálnosti a pod., to sa nakoniec ukáže v reálnom živote.
Stredovekým kazateľom a stredovekej teológii kritici vyčítali, že používala dva údery, aby si našla svojich verných. Prvý úder bol v opakovaní: Si smrteľný! A druhý v opakovaní: Zomrieš! Ten kto si tieto výroky pripustil, kto prevzal hlboké presvedčenie aj o tom, že je hriešny, aj o tom, že bude stáť pred Božím súdom, ten sa dal ľahšie na cestu pokánia. Kritika týchto dvoch krokov je namieste. Ak by sa duchovný svet riadil iba strachom z večného trestu, nebolo by to celkom Ježišovo slovo. Ten predsa hovoril o láskavom a milosrdnom Bohu. Predsa však na vedomí, že žijem pred niekým, pred tvárou Boha, je niečo veľmi dôležité. A možno sme práve toto v našich časoch výrazne stratili.
Počuli sme dnes Ježišov príbeh o sluhovi, ktorý stratil vedomie, že jeho Pán je blízko. Rezignoval na príchod Pána, ale rezignoval aj na dobrú spoločnú budúcnosť v dome, v ktorom sa nachádzal. A čo to prinieslo do jeho správania, sme počuli: začal biť spolusluhov, opíjať sa, jesť, piť…
O Karolovi Marxovi sa rozpráva vtip, ako prišiel po smrti pred Boží súd. Boh mu hovoril, že vedia o ňom veľa zlého, že podnecoval na branie zbraní do ruky, branie majetku a nové rozdeľovanie… Karol Marx sa bránil: „Pane Bože, veď som robil len to, čo je napísané v Biblii. Tam sa predsa hovorí o rovnosti ľudí, o tom, že vykorisťovanie je hriech, že všetci majú dostať chlieb…“ Pán Boh jeho obranu prijal, ale pokračoval: „Ale hovoril si o mne zlé veci! Hovoril si, že neexistujem!“ Marx sa bránil: „Pane Bože, ty najlepšie vieš, že človek je omylný. Áno, priznávam, v tomto som sa mýlil.“ Pán Boh prijal aj túto obranu a povedal mu, že ho teda prijíma. „Pôjdeš do našej telefónnej ústredne, kam prichádzajú všetky volania o pomoc, všetky modlitby. Máme toho veľmi veľa, nestíhame to vybavovať. Tvoja úloha bude v tom, že budeš robiť, čo si robil celý život – budeš hovoriť: ´Boh tu nie je, Boh nie je.´“. Po čase išiel sv. Peter skontrolovať, ako si Marx plní svoje úlohy. A počul, ako Marx do telefónov kričí: „Boh nie je, Boh tu nie je, Boh nie je!“ Ale keď sa sv. Peter viac započúval, zistil, že po každej takejto vete Marx potichu dodával: „Ale za chvíľu sa vráti!“
My sme aj cez našu vieru zdedili vedomie, že Boh tu je, že žijeme pred jeho tvárou. A zopakujme, že by to nemalo byť vedomie strachu, ale vedomie láskavého Boha, ktorý nás obdaroval životom, možnosťou myslieť, mnohými darmi…, teda vedomie láskavého Boha, ktorý nás pozýva na dobrú cestu. Strata tohto vedomia v dnešnom svete sa nám neraz negatívne vracia. Možno je práve život s takýmto vedomím, život pred Bohom to, čo treba zachovať a niesť v tomto svete. Pripomeňme si poslednú vetu z evanjelia: Kto mnoho dostal, od toho sa bude veľa žiadať.
Peter Cibira