Slávime posledný sviatok Vianoc. Je to Ježišov krst (Mt 3, 13-17). Pri troche pozornosti nám určite neuniklo, že sme vlastne preskočili tridsať rokov. Len pred dvoma dňami sme si pripomínali, ako k jasliam malého Ježiša prišli traja mudrci a teraz už počúvame o približne tridsaťročnom mužovi. Ale k Vianociam to patrí. Zjavenie sa toho, kto je vlastne Ježiš, sa deje postupne. A to aj v našich životoch.
Tých tridsať rokov je najdlhšie obdobie Ježišovho života. Ale pritom obdobie, o ktorom vieme najmenej. Biblia ho vykresľuje len zmienkou, ako sa dvanásťročný Ježiš zabudol v chráme. A celé to obdobie zahŕňa pod jednu vetu – Ježiš bol oddaný Jozefovi a Márii, rástol v múdrosti a bol plný Ducha. Predstavujeme si ho, ako sa pri Jozefovi priúčal remeslu, ale nič viac nevieme. Dokonca aj umelecké stvárnenie tohto obdobia je chudobné – existujú obrazy, kde je Ježiš s hoblíkom či pílkou pri Jozefovi v dielni, ale to je asi všetko. A práve tu sa chcem zastaviť – bolo to obdobie všednosti jeho života. Všednosť legitímne a plnohodnotne patrí do života! Aj keď je lákavé i dôležité podávať výkony, je lákavé byť na výslní, zažívať zážitky a očarujúce chvíle, predsa i všednosť je dôležitým a zmysluplným časom. Zväčša aj u nás tvorí väčšinu času života. V nej sa neraz najviac formuje, kto sme. Ale aj sa ukazuje, kto sme – či sme verní slovu, práci, či dokážeme obstáť v tichu, bez potlesku, či nás neunaví monotónnosť… Všednosť má cenu, nie je to zabudnutá či nepodstatná časť života. A to ani vtedy, keby to bola hlavná charakteristika nášho života.
Vráťme sa však k Ježišovmu krstu. Na rozdiel od nás prijal Ježiš krst od Jána Krstiteľa ako dospelý. To nás však nemusí zaraziť. Oveľa viac by sme sa mohli pristaviť pri holubici a hlase z neba, pretože toto častejšie zaráža niektorých ľudí. Zdá sa im to príliš rozprávkové. Nás asi neprekvapuje, že pri nejednej stati Písma musíme predpokladať, že svätopisec mal svoj zámer, keď niečo zvýraznil. A skutočne, v texte o Ježišovom krste môžeme vidieť zámer evanjelistu použiť slová, ktoré pre vtedajších čitateľov boli známe . Tie symboly reči dnešného evanjelia chcú ukázať, že prichádza ten, ktorý je prisľúbeným záchrancom. Samotná holubica je symbol, ktorý sa tiahne Starým zákonom. Už pri stvorení sveta sa opisuje, ako sa Duch vznášal – ako nejaká holubica – nad stvorenými vodami. Je to symbol pokoja a nového začiatku. Holubica má potom svoje miesto pri potope sveta. Keď Noe predpokladal, že už vody opadli a je niekde miesto na pristátie, vypustil holubicu. Prvá sa vrátila, druhá priniesla zelenú ratolesť, tretia sa už nevrátila. Naznačovalo to, že našla suché miesto pre život. Symboliku holubice pravdepodobne najviac umocnil Picasso, pretože ju zobrazoval vo všetkých možných pohľadoch. Až sa v našich časoch stala symbolom mieru. Keď je spomenutá pri Ježišovom krste, je to výraz nového začiatku, pokoja, ktorý má predpovedaný záchranca priniesť.
Má teda priniesť pokoj. Všimnime si však aj to symbolické gesto, ktoré robí Ježiš. Zaradil sa do radu medzi hriešnikov. Alebo lepšie – hriešnikov, ktorí prijali Jánovu výzvu, že svet potrebuje zmenu. A prijali túto výzvu tak, že začínajú od seba. Nestačilo by teda povedať, že Ježiš sa zaradil medzi hriešnikov, ale presnejšie je: Ježiš sa teda zaradil do radu medzi hriešnikov, ktorí chcú zmenu, ale začínajú ju robiť od seba. Chcieť zmenu, nový začiatok môže byť lákavé i dôležité. Ale ak budeme dôslední, pravdepodobne často narazíme na tento Ježišov odkaz – začíname od seba.
Hovoriť o Ježišovom krste sa takmer nedá bez toho, aby sme nespomenuli náš krst. Je to prvá a najdôležitejšia sviatosť. Tak učí katechizmus. Ale prvá nie je preto, že tak učí katechizmus, ale preto, že všetky ostatné sviatosti, či je to naša spoveď, naša eucharistia, birmovka, ale dokonca aj manželstvo či kňazstvo, len rozvíjajú, potvrdzujú a posilňujú to, čo nám bolo dané pri krste a čo sme pri krste sľúbili. Ak by sme boli verní krstným záväzkom, stačilo by to. Boli by sme Boží. A tak pripomeniem ešte to, že krst je síce jednorazová záležitosť, ale jeho princíp nie je jednorazový. Prevzali sme preklad Ježišových slov „Choďte a krstite ich“. Ale ak by sme išli do pôvodiny, zbadali by sme, že „krstite“ nie je vlastne preložené. Preklad by znel „ponárajte“. Akoby Ježiš povedal: „Choďte a ponárajte ľudí do mena Otca i Syna i Ducha Svätého“, „choďte a ponárajte ich do Božej lásky“, „choďte a ponárajte ich do toho, že sú dcérami a synmi nebeského Otca“. To nie je jednorazový úkon. To je postupné presakovanie a opakované presakovanie týchto základných myšlienok. Opätovné ponáranie sa je v tomto zmysle veľmi potrebné.
A tak si na záver len pripomeňme: Boli sme pokrstení!
Peter Cibira