8. 1. 2023 – Nedeľa Krstu Krista Pána
Začnem rozlíšením, ktoré veľmi dobre poznáte. Rozlíšením medzi zamestnaním a povolaním. Zamestnanie nás nemusí baviť, môže to byť len práca pre nutnosť zárobku. V lepšom prípade to môže byť aj príjemné, ale zamestnanie ľahko vymeníme, ak príde niečo výhodnejšie. Oproti tomu povolanie – aj keď sa môže so zamestnaním prelínať – je niečo viac. Mne ľudia častejšie pripomenú, že kňazstvo nie je zamestnanie, ale povolanie. Iste. A nielen kňazstvo. Na slove „povolanie“ je pekné to, že jeho časť tvorí slovo „volanie“. Teda povolanie je niečo ako „vypočutie volania“. To je viac ako len práca pre zárobok. A netýka sa to len kňazstva. Povolanie môže vnímať aj lekár, učiteľ. Ale aj robotník môže svoje zamestnanie vykonávať a vnímať ako povolanie. Môže mať vedomie, že vytvára nejakú dôležitú hodnotu. Je tu však ešte tretí termín. Tiež sa môže – ale aj nemusí – prelínať či so zamestnaním, či s povolaním. To je poslanie. Vnímať niečo ako svoje poslanie, to môže manželka, matka, manžel, otec, vedec…
Slávime sviatok Ježišovho krstu a dnes sme o tom čítali (Mt 3, 13-17). Posunuli sme sa za pár dní od rozprávania o malom Ježišovi v jasliach k rozprávaniu o dospelom Ježišovi na začiatku jeho pôsobenia. Má to však stále vianočné posolstvo. Toto rozprávanie chce totiž ukázať, kto je tento Ježiš, čo je jeho poslaním. To sa ukazovalo nielen v jasliach, ale počas celého jeho pozemského života. Dokonca i po ňom.
Nenechajme sa odradiť, ak nám to znie ako rozprávka. Teda holubica, hlas z neba, … Stačí pozorne vnímať: Duch, ktorý sa zjavil ako holubica, neznamená, že ten Duch mal telo a vyzeral ako holubica. Znamená to, že sa vznášal ako holubica. Teda zľahka, prekvapivo… A že z neba zaznel hlas, to neznamená, že z oblakov sa ozval akýsi nebeský amplión. Poslucháč vychovaný na Starom zákone jasne vedel, že je to to isté, ako keď sa povie Boží hlas. A ten – to vieme aj my – nezaznieva z ampliónu, ale oveľa viac v tichom premýšľaní, či v rozhovore a stretnutí ľudí. Je to niečo, ako keď „sa nám rozjasní“, „keď sa nám ukázalo a my sme pochopili“.
Toto rozprávanie chce ukázať, kto bol a aké poslanie mal Ježiš. Ako prvé nám môže vstúpiť do pozornosti, že sa zaradil medzi hriešnikov. Aj Ján Krstiteľ mal s tým problém. Ale je to symbolika, ktorá Ježiša charakterizuje. A charakterizuje aj samotné kresťanstvo. Zaradil sa medzi hriešnych ľudí, ale nie preto, aby ich napomenul, odsúdil či porazil ich hriešnosť. Ale tiež nie aby im tlieskal, či mávol rukou nad situáciou hriešnosti. Zaradil sa medzi nich, aby s nimi kráčal, a tým ich viedol k tomu, ako opustiť hriech. Ako sa z hriešnej situácie dostať. Teda nie poraziť, odsúdiť! Ešte sa k tomu vrátime.
Druhá charakteristika poslania zaznela z úst Jána Krstiteľa: Boží baránok. Opäť, poslucháč vychovaný na Starom zákone si predstavil asi hlavne toho baránka, ktorého mali predkovia jesť v predvečer odchodu za slobodou. Mali ho zjesť celého – teda nebrať si zásoby. Ten pokrm z baránka sa mal premeniť na ich posilu, mali ho asimilovať a takto niesť v sebe. Mal byť pre nich silou. Aj to by sa dalo nadlho rozoberať.
Vrátim sa k tomu, že Ježiš sa zaradil medzi hriešnikov nie preto, aby ich porazil, ale aby s nimi kráčal a vyvádzal ich z hriešnosti.
Čítal som o filozofoch, ktorí analyzovali revolúcie. Hovorili o probléme – ak revolúcia nechá za sebou obete, či už v podobe mŕtvych, ale aj ponížených, zatlačených… Tam sa vždy hromadí sila k odporu, možno hnev. A to je začiatok toho, aby jedna revolúcia striedala inú. Ideálne by bolo, keby revolucionári vedeli namiesto obetí vytvoriť taký priestor, v ktorom požadované zmeny chcú všetci a nikto sa necíti obeťou. V praxi je to asi len ťažko možné. Ale je to príkladom toho, keď sa Ježišove princípy objavujú aj v civilnom myslení. Aj keď neviem, z akých motívov.
Sme v situácii hriešneho ľudstva. I budeme. Niektorí vidia cestu z toho vo viere, iní v rozume, iní v ekonomike a technológiách. Som presvedčený – a nielen ja – že samotné nič z tohto neobstojí a nie je cestou. Ani viera. Aj tá – ak zostane osamotená, bez rozumu – sa môže stať motívom na prenasledovanie, na ideológiu. Ani rozum. Čo ako je úžasný, predsa máme skúsenosť, že nás priviedol na pokraj napr. ekologickej katastrofy. Podobne ekonomika i technológie. Ak tieto cesty idú spolu, ak napr. viera dáva hranice rozumu a rozum kontroluje vieru, nemusí to byť zlé.
Ale je tu ešte cesta, ktorú naznačuje Ježišov krst – príklon k človeku, aj keď je on hriešny. Príklon nie preto, aby sme jeho hriešnosť schválili či mávli rukou. Ale aby – kráčaním spolu – sme sa pokúšali hľadať cestu zo situácií spôsobených hriechom.
V celkovej spoločnosti či v politike je to asi veľmi ťažko aplikovateľné. Ale som presvedčený, že v našich životoch nájdeme dosť priestoru, kde sa to dá aplikovať. A kde je to potrebné aplikovať – teda aby sme nezanechávali obete po našich riešeniach, ale hľadali cestu z toho, čo je zlé v našich vzťahoch a v našich životoch.
Peter Cibira