V Ježišových podobenstvách je takmer vždy niečo nepochopiteľné, zarážajúce až absurdné. Je to jasný odkaz, že Ježiš nechcel len vyrozprávať nejakú príhodu, ale svojou rečou smeroval k niečomu oveľa podstatnejšiemu. Dnešným podobenstvom (Mt 21, 33-43) vážne kritizoval náboženských predstaviteľov izraelského národa tých čias. Ale nie je to len ich kritika. Nájdeme v nej veľa odkazov aj pre nás.
Ak by sme rozoberali vinohradníkov z dnešného podobenstva, tak by sme mohli povedať, že sa „len odtrhli z reťaze“ a nevideli nič iné ako zisk zisku. Kvôli tomu boli schopní všetkého. Toto sa pomerne často – vo väčšej či menšej miere – stáva aj dnes. Ak by sme chceli rozoberať predstaviteľov náboženstva, ktorým bola táto kritika adresovaná, tak by sme tiež mohli konštatovať, že sa „len odtrhli z reťaze“ a začali sa vnímať ako vlastníci pravdy a vlastníci patentu na cestu k Bohu. A každý, kto z ich predstáv vybočoval, vrátane Ježiša, bol nevítaným hosťom. I toto sa stáva aj dnes. Nie je totiž nič nezvyčajné – ak to povieme náboženským slovníkom – že aj dnes je Boh vyháňaný z ľudských dejín. A ak to chceme povedať civilnejším slovníkom, tak nie je nič nezvyčajné, že ľudia sa radi odchyľujú od cesty spravodlivosti, morálnosti, kultúrnosti. Aj dnes sú za svoje predstavy a svoje zisky schopní porušiť takmer všetko. Príkladov by sme našli veľa. Ale nechcem ich teraz ani vyhľadávať, ani rozpitvávať. Radšej chcem pripomenúť veľmi známy text Fiodora Michajloviča Dostojevského v románe „Bratia Karamazovci“. Dostojevskij vkladá do úst jedného z bratov rozprávanie o veľkom inkvizítorovi v španielskom meste Sevilla v šestnástom storočí. Predstavuje si, ako do tohto mesta prišiel Ježiš. Nič nehovoril, len chodil po uliciach, tržniciach a chrámoch. Nič nehovoril, ale všetci ho poznali. Inkvizítor na to zareaguje tak, že nechá Ježiša zatknúť a v dlhom monológu mu vysvetľuje, ako sa viac nemá do tohto mesta vracať, pretože všetko rozvráti. Nemá nič hovoriť, pretože už hovoril – a ako to dopadlo! Jeho prítomnosť v meste je na ťarchu a je nebezpečná. Pripomínam tento text preto, lebo bez väčších problémov je možné predstaviť si, že sa takýto príbeh odohráva nie v šestnástom ale v dvadsiatom prvom storočí. Jednoducho, ľudia sa vždy vedeli a vedia „odtrhnúť“ a budovať si len svoju pravdu a svoju predstavu.
Vrátim sa k evanjeliu. Ako minulú nedeľu, tak aj dnes Ježiš rozprával svoje podobenstvo ako otázku. Teda vťahoval svojich poslucháčov do dialógu. Náboženských predstaviteľov sa pýtal, čo povedia na toto podobenstvo. A oni povedali tvrdý ortieľ: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným!“ Nevolajú aj dnes ľudia po takejto spravodlivosti, po potrestaní a odstránení všetkého zlého a všetkých zlých? Ak volajú, je to aj pochopiteľné. Ale Ježiš sa celkom pod túto odpoveď nepodpísal. On začal hovoriť o „uholnom kameni“. Bolo to slovné spojenie prevzaté zo žalmu. Máme dve možnosti, ako si taký kameň predstaviť. Pri starých stavbách sa stavitelia snažili dobre zabezpečiť hlavne body pod rohmi, teda miesta, kde je na stavbe uhol. Na také miesta sa snažili do základov dať veľké kamene. Ostatná časť steny nebola natoľko zabezpečená. Iná možnosť, ako si predstaviť uholný kameň, je kameň precízne opracovaný, ktorý sa nepoužíval do základov, ale na dokončenie stavby. Bol to posledný kameň vložený do klenby, aby sa obe strany mohli pevne oprieť o seba. Nech si vyberieme ktorúkoľvek predstavu uholného kameňa, predsa nás to vedie k tomu, že Ježiš viac ako o potrebe vyzabíjania všetkých zlých hovoril o potrebe hľadania toho, čo spája, o čo sa možno oprieť. Iste, takýto výklad jeho odpovede treba ďalej domýšľať, ale niečo podobné vidíme aj pri jeho zmŕtvychvstaní. Nezjavil sa ako pomstiteľ, ktorý potresce svojich vrahov. Nezjavil sa ani ako dôkaz svojej pravdy pre tých, ktorí mu neverili. Zjavoval sa ľuďom, ktorí boli schopní nového začiatku, novej budúcnosti. Takej budúcnosti, ktorá vie aj o ľudskej slabosti a hľadá dobré a pevné východiská.
Ako kresťania neraz hovoríme o tom, že je potrebné postaviť svoje životy i stavbu celej spoločnosti na dobrých základoch. Na takých, ktoré sú morálne, kultúrne, spravodlivé. Naším slovníkom to voláme „stavať na Božom základe“. Dnes k tomu pridávame ako podnet na premýšľanie, že viac ako čakanie na trestajúceho pomstiteľa je potrebné poctivo hľadať dobré „uholné kamene“ pre seba i pre naše spolužitie.
Peter Cibira