8. 10. 2023 – 27. nedeľa
Už tretiu nedeľu počúvame Ježišove podobenstvá o vinici. Keď som minulú nedeľu mimovoľne spomenul, že tou vinicou nie je nejaký náboženský priestor, do ktorého sme pozvaní, ale je to život, dostal som pozitívnu spätnú väzbu. Jeden človek mi povedal, že si to takto uvedomil prvý raz – život spojil s vinicou spomínanou Ježišom.
Dnes to trochu doplním. Už proroci Starého zákona sa častejšie vracali k obrazu vinice. Mohli sme to počuť aj v dnešnom prvom čítaní. V ňom „Pánova vinica“ označovala izraelský národ. U evanjelistov je „Pánova vinica“ Božie kráľovstvo, ale aj nový Pánov národ – už nie ten izraelský – ktorým sme aj my. Celkom prirodzene sa však v priebehu dejín myslelo aj na celý svet a vesmír, na život, ktorý máme… To všetko je Pánova vinica.
Z dnešného podobenstva sú pre mňa dôležité dve usmernenia. Sú notoricky známe, ale sú dôležité.
Prvé usmernenie plynie z toho, že hovoríme o vinici. Nie o záhrade. Zdá sa, že obraz vinice nás chce posunúť k väčšej dôležitosti. Na vysadenie vinice je potrebná investícia. Na starostlivosť o vinicu je potrebná trpezlivosť a aj umenie. Keď sa kedysi všetko robilo ručne, asi nebolo ničím zvláštnym, že vinohradník poznal jednotlivé kmene. Veď rástli roky na tom istom mieste. A tak vinica znázorňuje láskavú starostlivosť vinohradníka. Znázorňuje trochu väčší vzťah ako k záhrade, ktorá je každý rok iná. A to je prvé ponaučenie: hovoríme o láskavom vzťahu Vinohradníka k svetu i nám. Dôležitým sa to stane vtedy, keď sa dostaneme do šedej zóny, keď sa nám zdá, že tu nič nefunguje, že tu nie je právo a zákon, že je tu všetko zlé… Mať hlboko v sebe uložené presvedčenie, že nie sme vyhnancami do chladného vesmíru, ale sme pozvaní do veľkého daru, také presvedčenie nie je zbytočné. A nie je to málo.
Mohli by sme si však povedať, že veď odpoveď väčšiny ľudí je, že si vážime túto vinicu a máme ju aj my radi. A je to tak. Väčšina ľudí má rada život a svet. Len to rôzne prejavujeme. Niekto by v tejto vinici najradšej vytrhal všetko, čo sadili iní pred ním, zrušil by všetko, čo robia iní dnes. Je to istý prejav pozitívneho vzťahu, má však svoje „ale“. Iný má rád vinicu zvanú život a svet, len by chcel, aby mu všetci dali pokoj s robotou a dovolili mu užívať tie najkrajšie plody, ktoré si sám vyberie. Aj to je pozitívny prístup, ale tiež má svoje „ale“. A iný prijíma, že vo vinici je potrebné aj pracovať, že často je namáhavých dní viac ako tých, keď sa tešíme z výsledkov.
A mohli by sme popísať ešte iné postoje. Ale práve to, že si svoju lásku k vinici, k životu predstavujeme každý po svojom, práve to býva veľkým nedorozumením a cestou k napätiam.
Tým sa dostávame k druhému usmerneniu z dnešného podobenstva. Môže nám totiž pripomenúť, aká je naša úloha a aké je naše miesto. Bude to znieť veľmi jednoducho, ale je to niečo ako „kopernikovský obrat“. Toto slovné spojenie sa používa, ak nový uhol pohľadu či nový poznatok zásadne ovplyvní a zmení mnohé oblasti života. Keď totiž Mikuláš Kopernik v 15. str. prišiel s poznaním, že Zem nie je doska na mori a Slnko sa netočí okolo nej, ale že je to guľa, ktorá sa točí okolo Slnka, zásadne to zmenilo viaceré oblasti. Zmenil sa náš pohľad na ročné obdobia. Už ich nebolo potrebné vysvetľovať tak, že na jar Boh začne pridávať teplo a svetlo. Dalo sa to vysvetliť sklonom zemskej osy a polohou Zeme voči Slnku. Zmenil sa pohľad na vesmír. A napr. námorníci mohli inak vyplávať na more. Vieme, že tak to aj bolo. Námorníci si povedali, že ak je Zem guľatá, potom sa môžu dostať od Indie nielen po súši, ale aj oboplávaním Zeme. Ako vieme, nedostali sa v prvej fáze do Indie, ale objavili tak nové kontinenty.
Čo myslím tým „kopernikovským obratom“ dnešného evanjelia? To, že sme správcovia či služobníci. Viktor Frankl – psychológ, ktorý prešiel koncentrákmi – považuje vo svojej psychológii za takýto obrat zmenu otázky. Hovorí, že ak chceme hľadať zmysluplnosť života, tak otázka nestojí takto: „Čo mi dáš, život?“ Teda – čo si ešte od teba môžem zobrať. Otázka stojí úplne opačne. Akoby sa život pýtal nás: „Čo mi dáš, ty, človeče?“ Teda – ako vieš reagovať na výzvy, uniesť dané, ako vieš naplniť to, čo naplniť treba. My to poznáme v náboženskej reči ako pýtanie sa na to, čo chce od nás Boh, ako pýtanie sa na to, čo je správne.
V dnešnom evanjeliu je naznačený takýto postoj. Že sme správcovia, nie páni. To vôbec nie je málo. Dávne národy sa snažili odovzdať deťom poznanie o živote formou rituálov. Deti mali niečo zažiť a niečo dokázať. Nielen prijať informáciu. A tie rituály sa točili okolo posolstva: „Ty tu nevládneš!“ Keby to bol aj syn náčelníka a o pár dní by zdedil vládu, predsa mu chceli pripomenúť, že treba mať istú dávku pokory. A rituály prinášali aj ďalšie posolstvo: „Si súčasťou väčšieho celku – či už spoločenstva ľudí alebo celého vesmíru. Nie si stredobodom sveta.“
Byť správcom, ktorý vie veci spravovať i rozvíjať, ktorý vie, že všetko raz odovzdá ďalej a že záleží na tom, ako to odovzdá, to vôbec nie je málo.