Počuli sme príbeh vdovy zo Sarepty (1 Kr 17, 10-16) a vdovy v jeruzalemskom chráme (Mk 12, 38-44). Tá prvá vypočula žiadosť proroka o kúsok jedla, hoci sama už mala len posledné potraviny. Dalo by sa povedať, že sa neriadila pudom sebazáchovy, ale ani materinský pud ju nepresvedčil. A ak by sme chceli pridať, tak prorok Eliáš bol prenasledovaný a žena sa dostávala do situácie ďalšieho ohrozenia. Jednala v situácii krajnej núdze a existenčného ohrozenia. Podobne žena v jeruzalemskom chráme, keď vhodila posledné drobné mince, bola v existenčnom ohrození. Čo nám tie príbehy chcú povedať?
Niekto by možno namietal, že situáciu úplného ohrozenia nemôžeme brať ako odkaz na všeobecné poučenie. Táto námietka je opodstatnená: nikto z nás nevie, čo z nás vypláva v takýchto prelomových situáciách. A nikoho ani nemôžeme súdiť, pretože nie sme v jeho koži. Ale napriek tejto námietke sa v situáciách krajnej núdze často ukáže, akí sme. Ukáže sa, čo všetko je v nás uložené.
Nemôžeme nikoho súdiť, ako reaguje v ohrození, ani nemôžeme dostatočne radiť. Ale určite môžeme hovoriť o tom, čo podporujeme. Môžeme totiž podporovať nízke pudy v človeku – ako je strach, panika, zloba, závisť… A vždy je v živote dostatok príležitostí (núdze či krajnej či nie ešte krajnej), kedy sa dajú tieto pudy podporovať a vyvolávať v ľuďoch. Ale môžeme tiež podporovať druhú stranu – aby sa v človeku opakovane mobilizovali tie lepšie vlastnosti. Vdovy, ktoré sa spomínajú v dnešných textoch, môžu pripomínať ľudí, ktorí v krajnej núdzi nechali zo seba vplávať dobré – vedia sa podeliť, vedia vidieť aj iného, vedia dôverovať Bohu. Každému je asi jasné, že cez kresťanstvo sa snažíme posilňovať toto dobré v človeku. Aj napriek tomu, že ohrození je veľa. Ale je na nás, ako sa k ťažkostiam života staviame.
Poučenie z dnešných textov však môže ísť ďalej. Obe dali len málo (aj keď to bolo to posledné). Z tých drobných mincí, ktoré žena vhodila v jeruzalemskom chráme do pokladnice, chrám nebude žiť. Ale taký je často život! Hoci by sme radi mali veci hotové, veľké, hoci by sme mali radi neprekonateľné zážitky, predsa sa život skladá často z drobností a všednosti. Nie každý môže konať skutočne veľké a hodnotné veci. A určite nie stále. Mnohí sme v živote dostali maličkosť – mohlo ísť o obrázok, ktorý nakreslilo dieťa a chcelo nám ho dať. Mohlo ísť o inú drobnosť. A aj keď to neznamenalo pre nás žiadne materiálne obohatenie, predsa sme vnímali, že je za tým úprimný úmysel dať nám niečo zo seba a pre nás. Život sa často skladá z drobností a po väčšine z nás len drobnosti zostanú. Ale cenu to má. Tak ako ten obrázok.
A z tohto vychádza aj ďalšia pripomienka, ktorú nám spomínané vdovy a premýšľanie nad nimi prinášajú: Pred Bohom sme hodnotní aj vtedy, keď sa život skladá z drobností. Žijeme v mediálnej dobe, kedy ľudia výrazne túžia po tom, aby niečo znamenali. Zverejňujeme svoje profily, dávame do éteru informácie o svojom súkromí. Chceme, aby si nás druhí všímali. My si do tohto všetkého pripomíname, že hodnotní sme – určite aspoň pred Bohom. Aj keby to nikto iný nevidel a nedocenil. Práve pre chvíle, keď sa nám zdá, že nás všetci predbiehajú, že sa všetci topia vo svojej sláve, že nám sa nedarí a nikto o nás nezakopne, to je veľmi dôležité posolstvo.
Z evanjelia som doteraz preskočil prvú časť. Hovorila o tom, že Ježiš učil. Jeho vyučovanie však spočívalo vo varovaní pred farizejmi – pred ľuďmi, ktorí si pestujú cez náboženské reči a ukazovanie modlitby svoju prestíž. A ktorí sa cez tieto náboženské motívy dostávajú až k zneužívaniu náboženstva – vyjedajú domy vdov. Zneužitie viery je možné vždy. My sami žijeme zvláštnu dobu – asi nikdy nebolo zverejnených toľko škandálov v cirkvi, ako v tej našej dobe. A nevieme čo s tým. Môžeme len konštatovať, že Ježiš to pokladal za jeden z veľkých hriechov. A to nielen na dnes citovanom mieste. Je veľká škoda, že si to nevieme vziať k srdcu. Veď schopnosť deliť sa, ktorú sme mohli vidieť na dnes spomínaných vdovách, rovnako ako schopnosť dôverovať Bohu, sú posvätné veci. A nikdy by sa posvätné veci nemali zneužívať. Ale my si skôr odnesme, aby sme si tieto posvätné veci chránili a rozvíjali ich. Aby sme podporovali dobré ľudské charakteristiky napriek všetkým ohrozeniam. Aj napriek tým, ktoré pochádzajú od ľudí, ktorí by to robiť nemali.