9. 11. 2025 – Posvätenie Lateránskej baziliky
V tomto roku pripadlo na nedeľu viacero sviatkov, ktoré sú „silnejšie“ ako nedeľa. To znamená, že sa nečítajú klasické nedeľné texty, ale texty zo sviatku. Tak to bolo minulú nedeľu a je to tak i dnes.
Dnes si pripomíname posvätenie Lateránskej baziliky. Tomuto chrámu sa hovorí, že je to matka všetkých chrámov. Teda i toho nášho. Preto chcem pridať niekoľko viet k Lateránskej bazilike.
Jej stavbu začal rímsky cisár Konštantín Veľký. Bol to cisár, ktorý sa rozhodol pre kresťanstvo a v roku 313 daroval kresťanom slobodu – zbavil ich prenasledovania. Po spomenutom roku začal stavať prvú kresťanskú katedrálu – veľký chrám pre pápeža. Dnes všetci vieme, že hlavným pápežským chrámom je Bazilika svätého Petra. Ale 10 storočí to bola Lateránska bazilika. Tak ako to bolo zvykom, cisár použil kameň – pripomínajúci v našich očiach niečo večné – aby vytvoril chrám pre Boha a jeho služobníka pápeža. Spomínam to však preto, že dejiny tohto chrámu sú veľmi symbolické. Tento prvý veľký a vyzdobený chrám kresťanstva prešiel niekoľkonásobným drancovaním, zemetrasením, vyhorením. Zo stredoveku existuje svedectvo, že na jeho ruinách sa pásli ovce. Avšak po každej ťažkej rane ho opravili, nanovo ozdobili a sprevádzkovali. Nechcem to použiť ako lacný príklad, že všetko dobre skončí, ale ako príklad toho, že na tejto stavbe a jej význame ľuďom záležalo a záleží.
Evanjelium dnešného dňa (Jn 2, 13 – 22) nás vedie do jeruzalemského chrámu. Aj k tomuto chrámu chcem pridať niekoľko poznámok. V Izraeli nemali kostoly po celej krajine. V krajine boli synagógy – teda modlitebne a akési učebne, kde sa ľudia stretávali, modlili, ale aj diskutovali a učili sa. Chrám bol iba v hlavnom meste – v Jeruzaleme. A bol to chrám veľkolepý. Jeho plocha zaberala neuveriteľných 80 tisíc . Niektorí ho považujú za jeden z divov vtedajšieho sveta. Bol veľkolepý, prezdobený. Je prirodzené, že Izraeliti boli naň hrdí.
Okrem chrámu mali Izraeliti aj veľmi presne určený kult – rituály, ktoré v chráme prebiehali. Systém obiet Bohu. Aj na tento kult mohli byť právom hrdí.
Celými dejinami však bol chrám a kult aj kritizovaný. Kritikmi neboli ľudia, ktorým by sa nechcelo prinášať obete. Ani to neboli akýsi vtedajší „ateisti“, ktorí by namietali, prečo práve tomuto Bohu sa majú prinášať obete. Hlavní kritici boli proroci. Teda ľudia, ktorým veľmi záležalo na úcte k pravému Bohu, na dodržiavaní jeho ciest a na načúvaní tomu, čo On chce. Záležalo im na podstate nasledovania Božej cesty.
K tejto línii sa pridal Ježiš. V chráme urobil „paseku“ so svojím neprofesionálne urobeným bičom. Peňazomenci, ktorých vyhnal, rovnako ako predajcovia zvierat mali v chráme svoj priestor. Neboli tam len kvôli obchodu, teda zisku. Zvieratá tam boli kvôli tomu, aby ich ľudia kvôli obete nemuseli hnať celou krajinou, ale aby si ich tam kúpili. V chráme sa nepoužívali bežné peniaze. Tie si museli návštevníci zameniť za chrámové. Ježišov protest nesmeroval len na vylúčenie obchodu z chrámu, ale na podstatu. Podstatou bolo, že Boh nepotrebuje obety a že sa z celého kultu stratilo niečo podstatné. Boh chce, aby sme mu načúvali a podľa toho konali.
Pokušenie, že sa pri všetkých náboženských úkonoch stratí podstata, hrozí stále. I nám. V tomto duchu sa niekedy hovorí o kultúrnom kresťanstve[1], inokedy o zvykovom kresťanstve[2], niekedy o povrchom kresťanstve…
V 2. čítaní (1 Kor, 3,9c-11.16-17) apoštol Pavol veľmi dobre vystihol, o čo má ísť. My sme chrám! „My“ ako spoločenstvo, keď svojím konaním a svojimi vzťahmi prispievame k budovaniu Božieho kráľovstva. A „my“ ako každý jeden z nás.
Inak povedané, nezáleží iba na tom, čo do chrámu prinesieme – či svoju vďačnosť, bolesť, hriešnosť… Viac záleží na tom, čo si z chrámu odnesieme, teda ako nás chrám zmenil; napríklad, či budeme na našich pracoviskách, uliciach, v rodinách tí, ktorí prinášajú dobro, pokoj, radosť…
Spomínal som Lateránsku baziliku, ktorá prežila a po dnešný deň funguje. Jeruzalemský chrám také šťastie nemal. V roku 70 po Kristovi ho zničili Rimania a už nikedy nebol obnovený. Na jeho mieste je mešita a Izraelitom zostal múr nárekov. Po zničení chrámu sa rabíni pýtali, čo teraz, kde a ako sa majú stretávať s Bohom, keď jeho dom leží v rozvalinách. A potom im napadlo riešenie – svätosť oltára Pánovho domu sa preniesla na jedálenský stôl židovskej domácnosti. Keď sa rodičia stretávajú s deťmi pri stole, vtedy je uprostred nich Boh. Mnohé židovské rodiny si skutočne po dnešný deň držia stolovanie ako domácu liturgiu.
Pre mňa je to povzbudzujúci príklad toho, ako sa má chrám a jeho kult podpísať na našom živote. Božím chrámom sme a máme byť všetci a všade.
[1] Kultúrne kresťanstvo – keď nie je prejavom viery, ale zostalo ako kultúrne podujatie, ako možnosť zaspievať si, ako možnosť stretnúť sa, ako sviatočné zvyky…
[2] Zvykové kresťanstvo – keď nám zostali zvyky pochádzajúce z kresťanstva, ale ani nevieme, čo znamenajú a nepremýšľame nad tým, čo chcú povedať.