9. 7. 2023 – 14. nedeľa
Posolstvo dnešného evanjelia by sme mohli zjednodušiť: Ak je niekto preťažený, nech sa príde učiť k Ježišovi (Mt 11, 25-30).
Sme preťažení? Či jednotlivci či spoločnosť či ľudstvo? Dnes je veľa detí, ktoré nemajú čas. Majú toľko krúžkov a záujmových činností, že ich aj niekedy obdivujeme, ako to zvládajú. Ak sú preťažené deti, potom čo ich rodičia? Veď oni zabezpečujú logistiku, kto kedy a kam deti zavezie a kto zas odvezie. Rodičia to robia popri všetkých svojich povinnostiach. Takže preťažení asi budú. Tento typ preťaženia asi aj s láskou prijmeme. Oveľa náročnejšie sú preťaženia v spoločnosti, vo firmách, ale aj v rodinách a vo vzťahoch k ľuďom, ktorí by si mali byť blízkymi.
Asi sme preťažení. U niekoho sa to prejaví v predráždenosti, u iného v úzkosti, u ďalšieho v neustálej akčnosti…
Ani sa nečudujem, že môžeme nájsť veľa článkov i kníh, ktoré sa nám snažia poradiť ako oddychovať, relaxovať, ako zvládať voľný čas. Asi to už nie je celkom samozrejmé. Nájdeme totiž ľudí, ktorí sa nevedia zastaviť. A ak nič nemajú na práci, nie sú vo svojej koži. Niektorí to nazývajú workoholizmus, iní nedeľná neuróza. A nájsť takých ľudí nie je nič výnimočné. Iní využívajú priemysel zábavy, aby sa rozptýlili a oddýchli si. Často však potrebujú väčšiu intenzitu zážitkov, častejšie opakovanie zážitkov. Potom nám ukazujú fotky a videá, kde všade boli. Ale vôbec to nemusí byť skutočný oddych. Zábava a radosť nemusí byť vôbec to isté, aj keď sa to na prvý pohľad môže tak zdať. A tiež nie je nič výnimočné nájsť takých ľudí. Iní sa rok tešia na dovolenku pri mori. Na dovolenke sa však pohádajú viac ako kedykoľvek inokedy v roku. Nesieme si totiž svoje nevyriešené problémy a svoje predstavy o voľnom čase. A zrazu to môže na seba naraziť. Tiež nie je nič výnimočné nájsť takýchto ľudí.
Preto nie je prekvapujúce, že sa nám niekto snaží pomôcť návodmi na to, ako relaxovať, ako oddychovať, ako zvládať voľný čas.
Ježišovo usmernenie z dnešného evanjelia pripomenulo, aby sme prijali jeho bremeno a učili sa od neho, ktorý je tichý a pokorný.
To, že Bol Ježiš pokorný, nemusíme riešiť. Nejde o pokoru, keď sa niekto stiahne a narieka nad svojou biedou. Ježišov životný príbeh je príbehom pokory – že sa obetoval, že nás napriek všetkému miloval.
Čo je však jeho jarmo, ktoré by sme mali prijať? Čo to znamená? Čo bolo tým Ježišovým bremenom? S určitosťou môžeme povedať, že predovšetkým pocit zodpovednosti za život, za lásku… Táto jeho výzva v podstate znamená, aby sme neutekali. A utiecť sa ani nedá. Nevyriešené problémy si nás počkajú. Sme aj spoluzodpovední za život okolo nás. Aj keď to neznamená, že vieme všetko vyriešiť alebo že by sme sa mali umárať. Toto vedomie nemusí byť ťažkým bremenom. Môžeme ho jednoducho prijať.
Čo znamená, že Ježiš je tichý? Bol naozaj tichý? Máme zapísané celé state toho, čo hovoril. Pozývali ho na hostiny, chceli aby sa vyjadril. To znamená, že jeho tichosť nespočívala v tom, že by nehovoril. Byť „tichý“ znamená asi predovšetkým to, že človek nielen rozpráva, ale aj načúva. A zdá sa, že Ježiš dlho načúval svojmu Otcovi. Otcovi, ktorého vnímal ako zdroj lásky, ako Lásku samu. Takému načúvaniu dnes hovoríme, že je to byť v kontakte sám so sebou, vnímať všetko, čo sa nám dáva, byť vďačný, preniknutý krásou a dobrom… Človek, ktorý dokáže byť v takomto kontakte so sebou i svetom, má život plnší.
Biblia sa od prvých strán snaží presvedčiť nás, že náš svet bol stvorený ako dobrý. A to napriek tomu, že ho môžeme vnímať úplne inak, môžeme mať od neho tisíce zranení. Ale je to súčasťou postoja viery – on je a má byť dobrý – napriek tomu, ako sa nám javí. A toto asi bolo Ježišovo nastavenie. To tiché načúvanie skutočnosti.
Ak si chceme oddýchnuť, určite platí, že to nemôže byť len únik pred bremenom života. A určite platí, že v hĺbke, vnímaní či načúvaní sa rodí nová sila do života.
Prajeme si, nech čas prázdnin prinesie trochu pokoja, mieru i radosti do nášho vnútra. Napriek tomu, že sa tým nevyriešia všetky problémy sveta. Nech tento pokoj, mier a radosť nájdeme!
Peter Cibira