Jn 13, 1-15
Veľká Noc zahŕňa v sebe skoro všetko z ľudského života. Nájdeme tu priateľstvo i zradu, nenávisť i lásku, bezmocnosť i nádej…
Dnes sme počuli, ako Ježiš slávi s apoštolmi veľkonočnú večeru. U židov to bol honosnejší sviatok, ako sú naše Vianoce. Nikto nemal zostať opustený. Ak by sme si čítali Bibliu ďalej, našli by sme tam aj pravidlá, podľa ktorých sa po dnešný deň slávi táto slávnosť: Najmladší člen spoločenstva má predniesť otázku, prečo vlastne slávime tieto sviatky. A najstarší (ak ešte vládze) rozpráva (vlastnými slovami) príbeh slobody, vyslobodenia z Egypta.
Veľmi dôležitá je otázka, prednesená najmladším. Izraeliti učili celé generácie mladých pýtať sa na zmysel sviatku, Tóry (Písma). Jeden kolega to komentoval slovami: Otcovia sú prvou generáciou. Múdreho syna učíme pýtať sa na zmysel. Nemúdry všetko spochybňuje. To je druhá generácia. Syn nemúdreho sa z náboženstva už len posmieva. To je tretia generácia. Jeho syn sa už nevie pýtať – štvrtá generácia. A v piatej generácii sa už sviatky ani formálne neslávia.
Teda pýtať sa na zmysel sviatku i Písma patrí k základom, k podstate viery. Nemusíme nájsť dostatočné odpovede, ale už len nezahodiť otázku je dôležité.
Dnes sme si pripomenuli, že pri takomto slávení veľkonočných sviatkov Ježiš vzal zásteru a umyl apoštolom nohy. Bolo to prekvapenie, pretože to mala byť práca otroka. Je to jeho posledný plánovaný a premyslený čin. Niečo ako odkaz, posledná vôľa. Alebo niečo ako odpoveď na otázku pre človeka, ktorý vie, že už je všetko stratené. Tak na čom vlastne záleží? Ježišova odpoveď cez umývanie nôh je: na službe, na tom, čo sme urobili pre iného! Dnešný človek by asi skôr hovoril, že záleží na šťastí, ktoré si vieme zabezpečiť mocou, majetkom a zábavou. Ale Ježišova odpoveď je iná.
Aj tu môžeme predovšetkým premýšľať nad zmyslom tejto odpovede. Môžem polemizovať a porovnávať so svojím presvedčením. Ale Ježišova skúsenosť, príklad, výzva znie: na tom, čo sme zasiali, čo sme cez službu dali iným.
Peter Cibira