Počuli sme dnes dva druhy rozprávania o Kristovi Kráľovi. Ten prvý druh bol v čítaniach (Dan 7, 13-14; Zjv 1, 5-8). Boli to kozmické obrazy – ako Syn človeka prichádza v oblakoch s mocou, ako bude vládnuť nad všetkými národmi…
Môžeme sa spýtať: je toto náš svet? Takto svet vidíme, takto mu rozumieme? Aj keď sú to obrazy, ktoré nevidíme vo vesmíre ani v dejinách, predsa odpoveď je, že pre mnohých je to náš svet. A to hlavne vtedy, keď sa človek už nemá na čo odvolať, keď ho ťaží zlo okolo neho, keď nemá inej nádeje. V takých chvíľach sa pre mnohých stali a stávajú podobné obrazy veľmi dôležité. Dodávajú nádej a silu, sú svetlom.
Iný druh rozprávania (akoby protichodný) o Kristovi Kráľovi sme počuli v evanjeliu (Jn 18, 33b-38). Tam neprichádza v oblaku, ani nenarába s mocou. Mohli sme ho vnímať na súdnom pojednávaní pred Pilátom. Zhrniem to takto: Pilát nebol barbar – v duchu rímskeho práva umožňuje obžalovanému obhajobu. Obžaloba znela, že sa Ježiš nazýva kráľom. To mohlo byť ohrozením. A Pilát pravdepodobne premýšľa ako pragmatik. Jeruzalem bol plný pútnikov, ktorí Rimanov nenávideli. Stačil by malý podnet na vzburu. V takom prípade by Pilát asi stratil niektorých svojich legionárov, všade by sa o tom rozprávalo… Môže však obetovať obžalovaného. Ale potrebuje dokázať jeho vinu. A Ježiš? On mu ten dôkaz dal! Pripúšťa, že je kráľom, len vysvetľuje, že to myslí inak. Každý z nich hovoril o inom. Stretli sa dva mentálne odlišné svety. Ale dôkaz bol. Ak sa z tejto strany pozrieme na celý proces, môžeme povedať, že Pilát dostal do ruky dôvod i ospravedlnenie rozhodnutia poslať Ježiša na smrť. A Ježišovo stretnutie s mocou a pragmatizmom aj skončilo smrťou.
Aj tu sa môžeme pýtať: je toto náš svet!? A predpokladám, že by sme viac dávali znak súhlasu – v porovnaní s tou istou otázkou v úvode – pretože podobnosti stretnutia moci a pragmatizmu s bezmocným čistým človekom poznáme aj v našich životoch.
Ježiš tu nepôsobil ako mocný vodca, ani ako fanatický náboženský hlásateľ. Svoju pravdu hlása už len mlčaním a potom nesením kríža. Ale jeho odkaz je reč o pravde: „prišiel som vydať svedectvo o pravde“ a „každý, kto počúva jej hlas…“
Zdá sa, že sme pri veľmi dôležitom detaile: cez svedectvo o pravde Ježiš svedčí o Bohu. Nie priamo o Bohu, o jeho moci…, ale o pravde. Čo to však znamená „pravda“? V gréčtine je použité slovo „aletheia“, čo v doslovnom preklade znamená „neskrytosť“. Nie je to teda len „hovorím, čo mám na srdci“ (čo môže byť cenné, ale aj to nemusí byť o skutočnej podstate problému, javu či veci). Ježiš svedčí o pravde, že sme Božie deti (nie deti pragmatizmu) a navzájom sme si bratia a sestry. Svedčí o pravde správneho miesta človeka.
Ak to presuniem do dnešnej doby: dnes sa ľudia často pýtajú, kde je zdroj tých veľkých vojenských i teroristických napätí, ale aj napätí medzi ľuďmi. Mnohé z konfliktov, ktoré sú v dnešnej dobe, ponúkajú odpoveď – v náboženstvách, v politických motívoch, v rozdielnosti kultúr… A iste je na všetkom kus pravdy. Ale ak budeme premýšľať poctivejšie, rýchlo prídeme na to, že to je len povrch. Dôvody konfliktov musia byť uložené hlbšie. Veď väčšina náboženstiev hlása, že im ide o pokoj. Väčšina mocných sveta povie o sebe to isté… Problém je skôr v ľudských srdciach. Alebo – ak chceme, tak to môžeme povedať slovami dnešnej témy – problém je v tom, keď človek neprijme svoje postavenie synovstva Božieho a vzájomného bratstva. Problém je, ak začneme vnímať iných z pozícií vlastných záujmov, z pozícií menšej dôstojnosti iného, z pozícií pragmatizmu, barbarstva…
Dvakrát som dnes kládol otázku, či je to náš svet. To preto, že pre človeka (od detstva až do staroby) je prirodzené toto základné delenie: náš (môj) svet a cudzí svet. Čo je cudzie, to sa často drancuje, ponižuje, ničí, ale aj vyvoláva obavy. Ale kladiem tú istú otázku ešte raz: Je môj svet ten, kde záleží na pravde? Alebo snáď pravda patrí do toho cudzieho a v mojom svete sú hlavné len tie moje motívy? Ak môžeme povedať, že v mojom vnútornom svete záleží na pravde, na hľadaní podstaty, správnosti…, potom môžeme povedať, že Kristovo kraľovanie sa nás dotýka. Že nie sme hluchí na jeho volanie po pravde, na jeho svedectvo o Bohu týmto spôsobom, na svedectvo o tom, kde a ako má stáť človek. Len treba ten hlas pravdy v nás rozvíjať.