Predpokladám, že sa to stáva aj iným kňazom. Keď ma stretnú ľudia z bývalých farností, ktorých som dlho nevidel, po otázke, ako sa mám, nasleduje otázka, či ovečky poslúchajú. To sa vlastne pýtajú na vás!
Nikdy som nevnímal ľudí ani ako ovečky, ani ako stádo. A tak v podobnom duchu aj odpovedám na takúto otázku.
Aj keď je možné to všelijako takto posúvať, predsa metafora, ktorú Ježiš použil, totiž, že on je pastier, má svoje čaro. S najväčšou pravdepodobnosťou nás chce upozorniť na načúvanie. Vychádza to zo spôsobu pasenia oviec na Blízkom východe. Ovce z rôznych stád nocujú spoločne v jednom ovčinci. Ráno ich pastieri volajú. A každé stádo reaguje na hlas svojho pastiera. Je to prejav akejsi zvieracej inteligencie. Nie je to len poslušnosť, ale schopnosť ísť za hlasom človeka, ktorý sa o nich stará, ktorý ich chráni, ktorý ich vedie na pastviny. Nie akási slepá poslušnosť.
Pred päťdesiatjeden rokmi sa skončil Druhý vatikánsky koncil. Pre cirkev v modernej dobe to bol veľmi dôležitý medzník v mnohých ohľadoch. Pripomeniem z neho jednu vec. Keď pápež Ján XXIII. povedal, že chce zvolať koncil, ľudia vo vatikánskej kúrii robili to, čo bolo v takých chvíľach bežné – pripravovali dokumenty, ktoré mali biskupi z celého sveta schváliť. Príprava trvala takmer tri roky. Pripravené dokumenty opakovali, že učiteľský úrad má poučovať, jasne a jednoznačne vysvetľovať pravdy viery. A zrazu nastal problém. Biskupi na koncile odmietli takéto znenie. Namiesto toho sa dožadovali, že učiteľský úrad má „zbožne načúvať“ tomu, čo nám chce Boh povedať. Pre bežného čitateľa je to možno len hra slov. Ale v skutočnosti je v tom veľmi dôležitý posun: poučovať a mať vo všetkom jasno, teda dávať príkazy, ktoré majú ostatní len poslúchnuť, to sa koncilovým otcom nezdalo správne. Po dlhých diskusiách prišiel koncil s tým, že najväčším, najcennejším a najdôležitejším povolaním, je povolanie byť súčasťou Božieho ľudu. Až za tým je dôležitosť iných vyvolení – dokonca aj pápežského či biskupského. A zrazu je ten dav ľudí vyzdvihnutý, označený pečaťou veľkej hodnosti! Označený za bratov a sestry rovnako povolaných Bohom, ako sú povolaní aj tí, ktorí majú úrady! Nielen poučovaný dav, ale ľudia so svojou dôstojnosťou Božích detí.
Toto zaznieva z Ježišových slov o Dobrom pastierovi, ktorým je On sám. Sme označení za tých, ktorí rozumejú hlasu toho, ktorý ich miluje. Všetci. Len je dôležité vedieť načúvať.
Ale s tým načúvaním to nie je také jednoduché. Dnes je veľa ponúk, mnoho vecí a názorov sa ponúka ako dobré, ako dôležité, bez čoho vraj nebudeme nikdy dostatočne šťastní. Vedieť rozlíšiť hlas skutočného dobra, dobra nielen na krátku chvíľu, nielen pre svoje okamžité šťastie, ale dobra spoločného a trvalého…, to je skutočným umením života.
Pred niekoľkými týždňami som čítal o výskume, či sú náboženskí ľudia v porovnaní s ostatnými, viac naklonení predsudkom. To znamená, či sa viera podpisuje na tom, že sme schopní bez väčšieho premýšľania prijať, že tá či oná skupina sú naši nepriatelia, že to a ono je úplne zlé, že tamten je posadnutý zlým duchom a pod. Nadpis článku lákal, že je to práve takto. V skutočnosti ale výskum hovorí o tom, že sú dva typy veriacich – a neznamená to, že len medzi kresťanmi. Jeden typ je ten, ktorý vníma vieru ako pomôcku či nástroj na niečo. Napr. na zjednotenie sa ľudí, na ovládnutie nejakého priestoru a pod. Pri takto veriacich ľuďoch je skutočne pomerne ľahké označiť niekoho za nepriateľa, teda je pomerne ľahké podsúvať predsudky, ktorým ľudia bez veľkého premýšľania uveria. S takýmito ľuďmi sa dá pomerne ľahko manipulovať. Je však aj skupina veriacich (a ani teraz to neznamená, že len medzi kresťanmi), ktorí vieru pochopili ako niečo vnútorné. Tí sa vnútorne stotožnili s myšlienkami, ktoré náboženstvo hlása. Napr. prijali naozaj za svoje, že všetci ľudia sú bratia a sestry, že v každom človeku je niečo dobré i zlé, že je nutné vedieť správne odpúšťať, je nutné milovať… U takýchto veriacich sa predsudky zakoreňujú oveľa ťažšie.
Opäť sme pri tom, že nie sme stádo. Sme ľudia, ktorí sú pozvaní načúvať tomu, čo je skutočne pravdivé a dobré. Sme pozvaní rozpoznať hlas Dobrého pastiera. Naučiť sa načúvať a rozlišovať. Naučiť sa zvnútorniť myšlienky, ktoré viera prináša.
Peter Cibira