Ak sme počuli vetu „Ty si svetlo môjho života“, tak je to jedna z najdôležitejších viet, ktoré môžeme počuť. Asi najčastejšie si ju hovoria zaľúbení ľudia, ktorí chcú vyjadriť, ako sa im cez druhého rozšíril pohľad, ako cez druhého dostali silu, ale možno i motív k životu. Nemusia to však byť len zaľúbení ľudia. A ak aj túto vetu nehovoríme často, predsa máme „svetlá svojho života“. Či sú to pre rodičov deti a ich budúcnosť, či je to človek, pre ktorého ešte chceme niečo urobiť, či je to niekto, kto nás inšpiruje…, títo ľudia súvisia so zmyslom života, takéto vzťahy dávajú vnútorné puto, sústreďujú životnú silu. Jednoducho „svetlo pre môj život“ – nech je to ktokoľvek či čokoľvek – je niečo veľmi dôležité.
Aj Ježiš dnes použil takéto slovné spojenie. Hovorí o soli zeme, o svetle sveta (Mt 5, 13-16).
Kresťania si dve tisícročia opakujú tieto slovné spojenia. Najčastejšie si ich opakujú vo význame „máme byť soľou, máme byť svetlom“. Nie je pritom prekvapujúce, že si rozoberajú vlastnosti soli – dávať chuť i konzervovať – a premietajú tieto vlastnosti na život: dávať chuť životu i chrániť ho pred pokazením. A určite je takéto premýšľanie dôležité i správne. Len pridajme, že soľ sa nemá sypať do rany a svetlo sa nemá používať ako svetlomet pri výsluchu. Má to byť na zlepšenie kvality života, príspevok k normálnemu životu.
Napadá mi však ešte malý posun výkladu dnešných Ježišových slov. Minulý týždeň sme počúvali, ako Ježiš plačúcim, ponižovaným, prenasledovaným… hovoril, že sú blažení, teda šťastní. Dnešná reč je pokračovanie blahoslavenstiev. Okolo Ježiša stáli tí istí ubiedení ľudia. Neodchýlime sa od správneho výkladu, keď si predstavíme, že jeho reč títo ponížení mohli počúvať aj takto: „Vy ste pre mňa soľou zeme, vy ste pre mňa svetom života…, pre vás sa obetujem, pre vás som sa narodil, pre vás vezmem na seba i kríž…“ Ten posun od „máte byť“ k „ste“ je možno nenápadný, ale zdá sa mi dôležitý. Je v ňom informácia o hodnote ľudí. Aj tých biednych. Iste, stále záleží na tom, čo s tým urobia.
A tiež si všímam slovíčko „vy“. Tentoraz Ježiš nehovoril v jednotnom čísle, jednému človeku. Obracia sa na skupinu ľudí. Preto „vy ste“! Ak sa niekomu zdá, že jedno zrnko soli je málo, že jedna iskra je málo, tak má iste pravdu. Vidím tu jeden z dôležitých problémov našej doby – akoby sa stratilo spoločné, to „my sme“, „my spolu tvoríme“, akoby sa stratila možnosť spoľahnúť sa na to, že všetkým ľuďom pôjde o vnášanie svetla do života. A táto nemožnosť spoľahnúť sa na to, že „my všetci“ takto myslíme, je pravdepodobne aj jeden z koreňov nepokoja našej doby. Niektorí tento nepokoj prejavujú volaním po riešení, ktoré by mal priniesť niekto zhora, iní tento nepokoj prejavujú hľadaním vonkajšieho nepriateľa, ktorý za všetko môže. A iní reagujú utiahnutím sa do svojho sveta, hľadaním čisto privátneho šťastia. A čo si môžeme k takému popisu našej situácie povedať? Snáď len to, že zrnko soli je málo soli, ale predsa je to viac ako nič. Jedna iskra je málo svetla, ale predsa je to viac ako nič. Všetci sme a máme byť soľou a svetlom.