V roku 1988 uzrel svetlo sveta film „Posledné pokušenie Krista“. Film označili za kontroverzný. Pre niektorých je vynikajúci, pre iných pohoršujúci. Autori filmu rozvíjajú myšlienku, ako si zomierajúci Ježiš predstavuje, čo by bolo keby… Teda čo by bolo, keby sa nebol vydal svojou cestou, ale vzal by si za manželku Máriu Magdalénu. Medzi všetkými posúdeniami filmu zaznel pre mňa jeden pozoruhodný komentár. Ak si správne spomínam, tak pochádzal od bostonského kardinála a hovoril približne toto: „Nie je pre nás pohoršujúce, že Ježiš mal pokušenia. Vieme to zo Svätého Písma. Film sa však mýli v tom, že by pre Ježiša Krista bola najväčším pokušením Mária Magdaléna. Najväčšie pokušenie prežíval, keď sa na kríži pýtal Boha, prečo ho opustil. Teda keď zapochyboval, či to všetko malo zmysel.“
Dnes sme počúvali o Ježišových pokušeniach na púšti (Mt 4, 1-11). Ale vieme, že to neboli jeho jediné pokušenia. Pokušením bol pre Ježiša Peter, ktorý nechcel pripustiť, že by mal Ježiš skončiť na kríži. Pokúšali ho davy, keď volali, aby sa stal kráľom. Pokúšal ho lotor na susednom kríži, aby zachránil seba aj ich. Posmievali sa mu ľudia pod krížom, keď pokrikovali, aby ukázal, či ho Boh zloží z kríža… Tak by sme mohli pokračovať. Veľmi často, ak nie dokonca vždy, je možné za tými pokušeniami cítiť už spomenuté: Čo má zmysel?
Tá otázka je veľmi dôležitá. A môže sa stať veľmi ťaživou. Neraz počúvam kolegov, ktorí prežívajú obdobie pochybnosti nad zmyslom svojho snaženia, ale aj ľudí z iných profesií, v ktorých sa nevenujú primárne sebe, ale pracujú pre druhých. Je to predovšetkým tam, kde nevidíte rukolapné výsledky svojho snaženia, kde sa s každou generáciou musí začínať nanovo, kde proti vám stojí ľahostajnosť, arogancia, necitlivosť…
Ježiš na púšti vyslal odkaz. Nezjednodušil si cestu, nezačal robiť zázraky pre svoje nasýtenie, nedal sa zviesť na oslňujúce zázraky, ktoré by mu mali zabezpečiť poslucháčov, nesklonil sa pred zlom, nepodľahol rýchlej ceste moci nad svetom… Ježiš si zvolil cestu postupnej premeny ľudského srdca. Cestu náročnú, kde sa výsledky nedostavujú hneď a nedostavujú sa raz navždy.
A ja dnes ďakujem za všetkých ľudí, ktorí sa podobne nepoddali nenáročnej ceste. Za všetkých, ktorí sa pri otázke nad zmyslom svojho snaženia neotočili len k svojmu vlastnému uspokojeniu. A tiež sa modlím za všetkých, ktorí sa s podobnými otázkami trápia. A aj za nás všetkých, aby sme vydržali na ceste poctivého dozrievania človeka v nás.
Peter Cibira