Prišiel kamarát a hovoril o svojej kríze viery. Tam, kde chodí do kostola, počúva samé poučky. Nevie sa s nimi stotožniť. Povedal: „Viem, že Boh nie je v žiadnych dogmách. Amen!“ Rozumel som tomu, čo hovorí. So slovami, ktoré používame na rozprávanie o Bohu, môže byť problém. Ten, komu rozprávame, môže našim slovám rozumieť inak, môžu byť pre neho nejasné, nedostatočné. Azda najhoršie je, keď sa z takejto reči stratí život a zostane len holá teória o Bohu, ktorá môže či nemusí byť správna. Ale aj môj kamarát vyjadril dogmu. Svoju vlastnú. A tiež by som si ju netrúfal podpísať. Jednoducho slová sú také.
Pri podobných príležitostiach sa mi neraz vybaví to, čo sme dnes čítali o Abrahámovi (Gn 12, 1-4a). Je pokladaný za otca viery tak židovstvom, ako aj kresťanstvom, ale odvoláva sa na neho i islam. Apoštol Pavol neraz často pripodobňuje Ježiša práve k Abrahámovi. Čítali sme, ako Abrahám počul Božie volanie, že má odísť zo zeme svojich otcov a ísť do neznáma, na miesto, ktoré mu ukáže Boh. Pripomeniem, že prvá kniha Biblie Genezis opisuje na začiatku veľkolepé stvorenie sveta. Po každom dni sa Boh ohliadol a konštatoval, že to, čo stvoril, je dobré. Po stvorení človeka sa ohliadol a konštatoval, že je to veľmi dobré. Ale po tomto veľkolepom opise začína Biblia hovoriť o páde prvých ľudí. A potom je to ešte horšie – hovorí o Kainovi, ktorý bol schopný zabiť svojho brata Ábela. A potom rozpráva o ľuďoch, ktorí sa svojou vežou chceli vyšplhať až na miesto Boha. Odvtedy sa nevedeli dohodnúť a rozišli sa. A potom je tam zmienka o takej skazenosti ľudstva, že Boh dopustí potopu, aby väčšiu čas ľudstva zmietla. Až potom začína rozprávanie o Abrahámovi. Ale to už je iné rozprávanie. V jednoduchosti môžeme povedať, že je to rozprávanie o obnovení dôvery. Obnovuje sa dôvera človeka k Bohu a k jeho vedeniu. Ale aj dôvera Boha k človeku. Abrahám opustil svoj kmeň, jeho tradície, nemal náboženské poučky, nemal kult. Nemal sa na čo odvolať. Len na tú dôveru. A to je veľmi dôležité.
V tomto duchu môžeme pristúpiť aj k dnešnému evanjeliu (Mt 17, 1-9). Počuli sme o Ježišovom premenení. Je tam veľa symbolov, ktoré by sme mohli rozoberať. Ale snáď postačí, ak si ho zjednodušíme na to, že traja z apoštolov zažili okamih dôležitého záblesku, vyjasnenia, snáď môžeme povedať okamih osvietenia. Ježiša zrazu dokázali vidieť nielen ako učiteľa, priateľa. Zrazu sa im rozjasnilo, že on oveľa hlbším spôsobom patrí k posvätným postavám ich dejín, patrí do Božieho sveta. Bolo to dôležité svetlo v ich poznaní a v ich vnímaní Ježiša.
Kresťanská tradícia sa domnieva, že toto malo byť pre apoštolov posilnením v tienistej stránke života, teda keď budú vidieť Ježiša zomierať. Ak chceme, tak môžeme pokojne povedať, že im to až tak nepomohlo. Od kríža utiekli, Peter Ježiša dokonca zaprel. Ale tak to v živote býva. Okamihy kedy sa nám rozjasnilo, kedy sme veci videli inak, neznamenajú, že nás neprevalcuje vlastná slabosť alebo zloba sveta.
Lúčime sa v živote často. Môžeme sa lúčiť po dlhých rokoch so svojou profesiou. A vieme, že s nejedným človekom to zatrasie. Môžeme sa lúčiť s niekým, kto od nás odchádza. Ani to nemusí byť ľahké. Sú aj tragické rozlúčky. Napríklad keď niekoho opustí manžel či manželka. Aj toto otrasie naším vnútorným svetom. A samozrejme je lúčenie, keď odchádza niekto na druhý svet. Často potrebujeme v takých chvíľach pomoc. A tí, ktorí sa snažia profesionálne pomáhať, odporúčajú predovšetkým začať spomienkami a rozprávaním o tom, čo bolo pekné a cenné. Je dobré, ak si vieme pripomenúť čo najviac takých chvíľ. Aj keby išlo o tragické lúčenie plné bolesti, ktorú niekto spôsobil úmyselne. Už táto rada naznačuje, že cenné i pekné chvíle máme v živote všetci. Len musíme byť na ne citliví, musíme si ich pripomínať. Vnesie to iné svetlo na všetko ťažké a boľavé.
Pripomína to aj Abraháma, ktorý dôveroval v dobro, ku ktorému ho chcel priviesť Boh, pripomína to apoštolov na Hore premenenia. Boha nie vždy môžeme vnímať, nie vždy víťazí okolo nás dobro, pravda, láska… Ale dôvera v Boha i spomenuté momenty sa posilňujú práve citlivosťou na okamihy svetla, rozpoznania podstatného. Aj keď sú to len okamihy.
Peter Cibira