V evanjeliu (Mt 22, 34-40) je napísané, že Ježiša opäť chceli pokúšať. Pritom si vieme predstaviť, že predložená otázka Izraelitov tých čias skutočne zaujímala. Mali viac ako 600 príkazov a zákazov. V takej situácii je prirodzené hľadať kľúč na rozpoznanie podstatnejšieho a menej podstatného. Ježiš poukazuje na citáty o láske. Mohol si vybrať napr. „nezabiješ“. Je to veľmi dôležité prikázanie. Alebo si mohol vybrať, že najdôležitejšie je prikázanie „svätiť siedmy deň“ – to bolo v Izraeli považované za veľmi dôležité. Ale on poukázal na lásku.
Ježišova odpoveď nebola nová. Aj lásku k Bohu, aj lásku k blížnemu si vedeli Izraeliti vyvodiť z Písma. Dokonca láska k Bohu bola denne vzývaná a opakovaná ako ranná modlitba: “Počúvaj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ Nové na Ježišovej odpovedi bolo to, že spojil lásku k Bohu a lásku k blížnemu. Tieto usmernenia síce v Písme boli, ale nie na jednom mieste, nie vedľa seba.
Čo to však znamená – milovať Boha? Boh predsa nie je človek, nie je vec, objekt. To znamená, že ide o inú lásku, na akú sme zvyknutí medzi ľuďmi. Niektorí duchovní spisovatelia v tejto súvislosti píšu o konvertitoch, ktorých pocity sa veľmi podobajú zaľúbeniu. Ale znalci duchovných ciest píšu (napr. Aleš Opatrný), že je dobré, ak takéto pocity skončia, pretože nie toto sa myslí láskou k Bohu. Pri hľadaní odpovede na otázku, čo to je láska k Bohu, si najprv pripomeňme, že Bohu akoby nešlo o to, či v neho veríme. Ide mu o to, či ho milujeme. A tiež si pripomeňme, že Boh je v kresťanskom podaní predovšetkým láska. Láska, ktorá sa dala svetu, ktorá objíma svet, objíma všetky generácie ľudí, dáva sa dobrým i zlým. Milovať takéhoto Boha potom znamená, že udržiavame predstavu o láskavom Bohu ako živú a snažíme sa svoj postoj k svetu, k životu, k ľuďom čo najviac pripodobňovať jeho postoju.
K tomuto postoju dal Ježiš na rovnakú úroveň lásku k blížnemu. Ani to nie je jednoduché. A to nielen preto, že je náročné milovať nepríjemných ľudí a nepriateľov. Nie je to jednoduché i preto, že sa veľmi často vieme pomýliť a pokladáme za lásku niečo, čo ňou vôbec nie je. Napr. slová „ja ťa milujem“, „ja potrebujem s tebou byť“, „ja som šťastný s tebou“, „ja ťa potrebujem vidieť, dotknúť sa ťa“ môžu vyzerať ako veľká láska. Po čase sa však môže ukázať, že to „ja, ja, ja…“ je vlastne čisté sebectvo. Teda opak lásky. Pod zdaním lásky a veľkých pocitov môžeme niekedy dusiť toho druhého, i keď on to nerozpoznal hneď. Niektorí rozlišujú medzi láskou privlastňujúcou a láskou dávajúcou sa (napr. Gabriel Marcel). Len tá druhá je správnou láskou a láskou v kresťanskom zmysle. Biblický výrok o láske k druhému je veľmi dôležitý práve pre svoje „rovná sa“: „miluj blížneho ako seba samého“! Nie viac, nie menej. Ale rovnako. Zo správnej lásky k sebe sa rodí správna láska k druhému. Zväčša predpokladáme, že človek má sám seba rád. Lenže – do tretice – môžeme si pripomenúť, že niekedy nevieme správne milovať ani seba. Vedeli by o tom rozprávať lekári, ako si neraz škodíme. Mohli by o tom rozprávať sklamaní ľudia, ktorí si vysnívali niečo, čo pre nich znamená šťastie, a pritom sa im zo života stratili iné podstatné hodnoty.
Spojenie lásky k Bohu a lásky k blížnemu, ktoré Ježiš ukázal ako najpodstatnejšie z celej viery, je dôležité práve preto, aby sme svoje vzťahy neprestajne korigovali. Aby sme sa otvárali smerom k správnej láske a správnemu prístupu. Aby sme sa nepomýlili a nepovažovali svoj spôsob prístupu ku svetu za dokonalý, raz navždy správny.
Farizeji hľadali odpoveď na otázku, ktorý príkaz je ten najdôležitejší. My si dnes takto otázku nekladieme. Ale pýtať sa, či máme správny prístup, je veľmi dôležité aj pre nás. Takto sa pýtať má zmysel predovšetkým tam, kde by sme chceli, aby to bola skutočná láska. Ale nielen tam. Iste, asi príliš necítime, že by dnešný človek odvodzoval svoj postoj voči svetu a voči ľuďom práve od lásky. A už takmer vôbec nie od lásky k Bohu. Skôr sa zdá, že prístupy moderných ľudí sú určené vlastnými predstavami o šťastí, prípadne spoločnými ľudskými dohodami. Napriek tomu, že žijeme v takejto dobe, predsa je príkaz lásky k Bohu a k blížnemu východiskom, o ktorom sa oplatí premýšľať a ktoré sa oplatí napĺňať.
Peter Cibira