Spolužiak a kamarát, ktorému tu pracovne budem hovoriť Miro, sa už ako kňaz dostal pri výkone základnej vojenskej služby do prostredia, kde ho vyrušovalo neprestajné, veľmi vulgárne vyjadrovanie. Pritom Miro nie je precitlivený, ale asi toho už bolo veľa. A v takomto prostredí prešiel svojím vlastným zrením. Zápasil s tým, či týchto chlapcov napomínať (ale to by asi iné nerobil), či to nechať tak, prípadne ako nájsť hranicu. Nádej videl v tom, že sa skončí obdobie „prijímača“. Lenže, keď ich po tomto období rozdeľovali, chlapec, ktorý snáď nevedel použiť iné slovo ako vulgárne, išiel do nového útvaru spolu s Mirom. A tak obdobie zrenia pokračovalo: Napomínať? Nenapomínať? Ako nenechať nakaziť svoj vlastný slovník? A vlastne: Čo je to, čo mi prekáža? Miro prešiel týmito otázkami, ale nenapomínal. Vyjadrovanie jeho kolegu sa začalo meniť, keď sa skamarátili. A Miro spomína, že to bolo niekedy až komické, ako sa tento vojak snažil v jeho prítomnosti vyjadrovať slušnejšie, ale celkom to nevedel.
Toto je Mirov príbeh. Nerozprávam ho preto, že to nutne takto funguje vždy a všade. Ale rozprávam ho preto, že s dnešným evanjeliom (Mt 18, 15-20) má spoločnú základnú vrstvu – ide o človeka, o vzťah. Počúvali sme dnes rady na napomínanie. Ale nie je to napomínanie pre napomínanie. Je tam prítomná línia záujmu o človeka, o ľudské spoločenstvo a o ich dobro. Už len prvý princíp, že „ak sa niekto prehreší proti tebe, povedz to diskrétne medzi štyrmi očami“, je znakom citlivého vnímania človeka a vnímania skutočného dobra. Totiž niekedy sa ani ľudia nemusia prehrešiť proti nám, teda nám ani nemusia celkom ublížiť, a predsa sa utiekame ku kritike.
Predpokladám, že takmer všetci máme pocit, že dnes je s napomínaním problém. Možno to bolo voľakedy inak, možno nebolo, neviem. Ale dnes máme rodiny, v ktorých sa rodičia boja povedať svojim deťom kritické slovo. Máme priateľstvá a kamarátstva, v ktorých sa niektoré témy radšej v tichosti obchádzajú. A to ani nehovorím o vzťahu k nadriadenému. Máme jednoducho strach, niekedy opodstatnený, niekedy ani nie. A poznáme aj iné extrémy – ľudí, ktorí stále a všetkých sekajú, moralizujú a napomínajú. Bez ohľadu na to, či si preverili, či dotyčný človek skutočne ublížil nám alebo iným. A asi najčastejšie sa stáva, že tam, kde sa problémy neriešia, tam sa množia reči za chrbtom, obvinenia a napomenutia bez pohľadu do očí.
S napomínaním je dnes skutočne problém. Pritom všetci vieme, že slovo je dôležité a môže byť aj uzdravujúce. Tak napr. fungujú komunity ľudí, ktorí sa liečia od závislostí a od sociálnych deviácií – pre nich je slovo komunity ako zrkadlo. Pravdivé slovo je tam nástrojom uzdravovania. Podobne vieme, že človek potrebuje poznať svoje hranice. Nájdeme príklady detí, ktoré boli vychovávané tak, že môžu všetko (veď sú deti a nájdu si svoju cestu), a stali sa z nich neskutočne tvrdí rodičia. Nájdeme príklady detí, ktoré boli vychovávané tak, že môžu všetko, a predsa sa v puberte stali provokatérmi, ktorí akoby volali po hraniciach, po tom, aby im niekto ukázal a povedal, že toto sa už naozaj nesmie. Toto všetko všetci vieme, a predsa je problém s tým, aby sme našli správnu mieru a správnu formu napomínania.
Keď som premýšľal na tým, čo sa s tým všetkým dá robiť, napadlo mi iné rozprávanie. Tiež je to kamarát kňaz, ale trochu starší. Má už sedemdesiat rokov a pôsobí v severných Čechách. Ten sa opakovane vracia do svojho detstva a spomína, ako im mama hovorila: „Deti, doma si budeme hovoriť pravdu. Ostatní ľudia nám ju nepovedia!“ Bolo to teda už dávno. Ale aj tak sa mi toto zdá ako jedna z možných a dôležitých ciest: vytvárať priestory, možno malé, kde sa dá hovoriť pravda, ktorá oslobodzuje, lieči i formuje. A samozrejme: vytvárať priestory, kde sa spätnej väzbe aj načúva, teda kde ju chceme pochopiť a prijať.
Peter Cibira