Už niekoľko týždňov je chór v hrádockom kostole použiteľný len čiastočne. Veríme, že to už dlho nepotrvá a budeme „mať svoje miesta v kostole“ tak, ako sme zvyknutí. Práce na vyčistení, opravení a vyladení organu postupne finišujú. Aj keď ide len o prvú etapu prác. Práve v týchto časoch bol uverejnený článok – rozhovor s naším majstrom organárom. A tak ho prinášame aj na tejto stránke. Nech sa páči:
Keď si jeho hru vypočul Ján Cikker, poslal ho na organovú školu
Hudba a spev patria neodmysliteľne do života Milana Ševčíka. Na skúške Emerámu to bolo vidieť aj počuť. Vyštudovaný geológ svoj život zasvätil hudbe. Milan Ševčík (63) z Nitry na organoch nielen hrá, ale ich aj opravuje. Krásny koníček, ťažký chlebíček, povzdychol si s úsmevom, keď sme ho konečne doma navštívili. Zastihnúť ho totiž nie je jednoduché. Raz je na pohrebe, inokedy cvičí na organe v kostole, má koncert alebo skúšku spevokolu.
Milana Ševčíka poznajú vďaka jeho neobyčajnému koníčku, rekonštrukcii a stavbe organov po celom Slovensku. Len nedávno ho ocenilo aj mesto, v ktorom žije od narodenia, Cenou primátora.
Jeho majstrovstvo si Nitrania i návštevníci môžu pravidelne vypočuť v nitrianskej katedrále na hrade počas bohoslužieb. „Študoval som v Bratislave a už počas štúdií som navštevoval spevokol a občas som zablúdil do Lúčnice či SĽUK-u,“ začína svoje rozprávanie. „Na jednej vysokoškolskej brigáde som sa zoznámil v Turanoch s kňazom Ladislavom Strmeňom, ktorý ma poslal za skladateľom Jánom Cikkerom, aby si vypočul moju hru. Práve on mi odporučil, aby som sa prihlásil na organovú školu v Petržalke.“ A tak sa začala jeho celoživotná láska k nezvyčajnému a nie celkom bežnému hudobnému nástroju – organu.
Zo školy do kostola
Láske k hudbe vedie so svojou manželkou Zuzanou aj svoje deti a vnúčatá. „Som rodák odtiaľto, z Nitry, presnejšie z Kyneku, otec bol vodič z povolania, mama predavačka, no hudba a spev boli u nás doma každý deň. Takže tú prirodzenú hudobnú výbavu do života som mal.
Strýko neskôr zariadil, aby ma rodičia prihlásili do hudobnej školy. Hral som na harmoniku a šlo mi to celkom dobre. Vďaka tomu, že sme celá rodina chodili do kostola, som sa dostal ku hre na organe, ten sa dal totiž vidieť a počuť iba v kostole. Pred päťdesiatimi rokmi to však nebolo také jednoduché, už na gymnáziu učili príliš horliví profesori, ktorí stávali na rohu vtedajšieho piaristického gymnázia v Nitre a sledovali, kto zo školy vojde do susedného kostola,“ zasmeje sa. „Ja som bol vždy na čiernej listine. Neskôr aj na vysokej škole vedeli, že chodím do kostola, doteraz však netuším, ako to mohli vedieť. Možno dôsledkom toho som ako študent nedostal v Bratislave internát, a tak som musel bývať na priváte v Devínskej Novej Vsi u kňaza Jaroslava Nikmona. Vypomáhal som mu na fare a zato som mohol bývať zadarmo. Popri škole som všetok svoj čas venoval hre na organe, čo nebolo jednoduché. Naučiť sa na ňom hrať je teoreticky ľahké, no prakticky nie,“ pokračuje Milan Ševčík. „Neplatí, že ten, kto vie hrať na klavíri, vie hrať automaticky aj na organe. Organ totiž nemá dynamiku klávesov, čo znamená, že ak stlačíte akokoľvek silno klávesnicu, zvuk je stále rovnaký. Dynamika nástroja sa dá dosiahnuť len používaním registrov, treba ich však dokonale ovládať. Ďalším špecifikom hry na organe je pedál, hrá sa na ňom nielen rukami, ale aj nohami. A to práve mnohých od učenia odradí. Keď sa však človek na organe hrať naučí, dokážu ho nádherné hlboké tóny doslova fascinovať.“
Vážanského učeň
„Odvážnym šťastie praje, hovorí sa. Ja som ani nebol taký odvážny, skôr som mal šťastie. V Nitre oproti starému cukrovaru býval totiž slávny staviteľ organov Otokar Vážanský,“ dozvedáme sa. Práve on už v roku 1933 uskutočnil pneumatizáciu a rozšírenie vzácneho barokového organa z polovice 17. storočia v Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade, ktorý hral v tomto stave nepretržite až do roku 2014.
„Už som sa učil hrať na organe a pán Vážanský práve jeden rekonštruoval v kostole u piaristov, pridával mu štyri registre. Ako chlapec som bol veľmi zvedavý, ako to funguje. On už mal takmer 90 rokov, a tak som za ním do kostola chodieval a prizeral sa, čo robí.
Mal som 17, 18 rokov, tie rôzne prístroje a nástroje ma fascinovali. Ukázal mi dokonca, ako sa robia cínové píšťaly. Pochytil som toho naozaj dosť,“ spomína na mladosť Milan Ševčík. „Vážanský bol zameraný na organy pneumatické s kužeľkovou traktúrou, dnes sa už stavajú organy mechanické so zásuvkovou vzdušnicou. Mojou prvou zákazkou bola oprava organa vo Veľkom Cetíne pri Nitre a neskôr vo Veľkom Záluží. Koľko som ich nakoniec opravil? Fúú, nemám to ani zrátané, ale okolo 50 ich bolo,“ zamyslí sa. „Kedy mám najväčšiu radosť? Keď postavím alebo opravím organ, naladí sa a prvýkrát si na ňom zahrám. Alebo keď na ňom zahrá skutočný majster, dobrý organista.“
Od organa k spevu
Ku hre na hudobný nástroj patrí neodmysliteľne spev. A tak sa pán Ševčík chopil dirigentskej taktovky a už roky vedie domáci nitriansky spevácky súbor Emerám. „Vznikol z čisto liturgických potrieb pred tridsiatimi rokmi. Nie sme profesionáli, dokonca mnohí nepoznajú ani noty, ale o to krajšie je, keď sa spolu stretneme a zaspievame si. K hudbe som viedol aj svoje deti, každé z nich hrá na hudobný nástroj a syna Miška zaúčam remeslu, teda oprave organov. No to je už iná generácia, venuje sa rekonštrukcii nástrojov s elektronickou traktúrou, teda organom riadeným počítačom,“ dozvedáme sa. Môže sa teda stať, že klasická ľudská hra na organe sa raz stane minulosťou?
„Dúfam, že nie, živá hra má svoje čaro a vždy budú ľudia, ktorých to bude baviť.“ Zaujíma nás, ako sa toto všetko dá stíhať, keď má človek okrem záľub aj svoje povinnosti či prácu. „Napíšte tam, že nestíha,“ so smiechom na nás zakričí manželka Zuzana z kuchyne a nezabudne manželovi pripomenúť, že sa má začať pripravovať na pohreb. Náš čas uplynul.
Zdroj: https://www.aktuality.sk/clanok/535597/ked-si-jeho-hru-vypocul-jan-cikker-poslal-ho-na-organovu-skolu/