Na otázku starej mamy, ktorá už nevládala chodiť do kostola a pýtala sa, aká bola kázeň, môj brat odpovedal vždy tak isto: o Ježiškovi. Zväčša to bola aj pravdivá odpoveď. A pre starú mamu zväčša zbytočná odpoveď. Dnes to však nebude celkom o Ježišovi. Evanjelium začalo slovami „začiatok evanjelia“ (Mk 1,1-8). Niekedy je dobré zostať pri tom, ako veci vznikli, čo bolo na začiatku. Dnes sa teda pokúsim zostať takto na začiatku. I keď treba spresniť, že ide o vyrozprávanie začiatku evanjelistu Marka.
Slovo „evanjelium“ sa dnes prekladá ako „dobrá zvesť“. Znie to dobre. Ale význam bol širší. Slovo „evanjelium“ patrilo do slovníka rímskych cisárov, ktorí sa pokladali za pánov sveta, za jeho spasiteľov a vykupiteľov. Posolstvá vydávané cisárom sa volali „evanjelium“ bez ohľadu na to, či ich obsah bol dobrý alebo nie. Bola za tým myšlienka, že to, čo pochádza od cisára, je posolstvo, ktoré mení svet k lepšiemu, je to spásonosná myšlienka. Naši evanjelisti sa chopili tohto výrazu. To je prvý odkaz evanjeliového úvodu: nie cisári môžu spasiť svet, ale Boh.
Na spomenutom začiatku evanjelia bol Ján Krstiteľ, jeho výzva na pokánie a ľudia, ktorí tejto výzve načúvali. Jána Krstiteľa spomínajú všetci evanjelisti. Zjavne si ho vážili a potrebovali zdôrazniť, že bol v línii prorokov a že ukázal na Ježiša. Ján bol zvláštnou postavou muža z púšte, odrasteného na zvláštnej strave, neštandardne oblečeného a prísneho ku svojim poslucháčom. Ján vyzýval na pokánie. To bol hlavný cieľ a odkaz jeho reči. Nehovoril však príjemne. Aj napriek tomu ľudia k nemu prichádzali. Z iných evanjelií vieme, že sa ho pýtali, čo majú robiť. Čo ich tam priviedlo? Prečo počúvali muža, ktorý bol na nich tvrdý a v podstate im aj nadával (aspoň keď ich nazval „vreteničím plemenom“)? Dospelý človek sa príliš často nepýta, čo má robiť. Možno pri nástupe do novej práce. Ale zväčša vieme, čo máme robiť. Obstarávanie života nám ukazuje, čo je treba. K tomu ešte vieme aj to, čo by sme chceli robiť. Otázku o tom, čo máme robiť, úprimne vypovieme v zvláštnych chvíľach bezmocnosti. Čo ľudí okolo Jána Krstiteľa k takejto chvíli priviedlo? To sa nikdy presne nedozvieme. Ale podstatné je, že na začiatku dobrej zvesti boli ľudia, ktorí sa pýtali, čo majú zmeniť, čo majú robiť.
Takéto chvíle môžeme označiť za okamihy, kedy aj do nášho sveta prichádza Boh. Alebo, ak chcete, za chvíle, kedy Boh koná. Omylom ľudí Ježišovej doby bolo, ako vieme, že čakali predovšetkým mocného Mesiáša, ktorý príde ako neohrozený vládca. Ale on prichádzal nenápadne, bez známok panovníka. Posolstvo Mesiáša prichádzalo už vtedy, keď Ján robil svoje dielo. A hlavne – keď našlo ľudí, ktorí sa pýtali na to, čo majú robiť. To sú vzácne chvíle, kedy aj môžeme hovoriť, že sa deje niečo zásadné, Božie.
Čo máme teda robiť? Ján Krstiteľ – spolu s prorokmi – by nám povedal: urovnať cestu. U každého z nás je to iné: u mladého učiť sa, u starého zmieriť sa, u akčného spomaliť, u lenivého pridať… Tak by sme mohli pokračovať. Odpoveď máme každý v sebe a pre každého je iná. Len je potrebné poctivo ju počúvať. Ján i proroci však pridali ešte jeden rozmer k pokániu, hovorili o príprave cesty Pánovi. Každému z nás záleží na sebe. Máme na to pud sebazáchovy. Záleží nám na našom šťastí. To nie je zlé. Ale biblické ohlasovanie nám k tomu pridáva, že to nie je všetko. Ak by niekto povedal, že on nemyslí len na seba, že sa dáva svojim blízkym, že žije pre ľudí okolo seba, nie je to zlé. Ale aj k tomu nám Biblia pridáva, že to stále nie je všetko. Viera založená na Biblii hovorí o príprave cesty pre Pána. Tento rozmer sa nám často nedarí vysvetliť a odovzdať iným ľuďom. Vlastne je to predovšetkým agenda viery. Zväčša totiž dokážeme premýšľať len v horizonte najbližších ľudí a v horizonte maximálne dvoch generácií. Ale ani zem, ani svet a ani náš život nepatria len tým, na ktorých dokážeme myslieť. Majú patriť Bohu, čo je oveľa širší horizont. A my k tomu máme len pripravovať cestu. Spolupracovať.
Peter Cibira