Keď dospelí spomínajú na detské roky a na kostol, ako spomienka u nich jednoznačne víťazí, že sa tešili na zvolanie: „Iďte v mene Božom!“ Je celkom zrozumiteľné, že sa dieťa teší na záver omše. Ak by sme si – aj my dospelí – odniesli len túto vetu a pokúsili sa ju preniesť do života, stačilo by to. Ísť v „mene Božom“ totiž znamená, že nejdeme len vo svojom mene, len v mene svojich najbližších, len v mene svojich záujmov… A to môže celkom stačiť.
Spomínam to preto, že dnes je misijná nedeľa. Aj my sme poslaní. Kresťanstvo si bez misijného rozmeru nevieme predstaviť. Rozprávame a musíme rozprávať o viere, ale aj o hodnotovom systéme. Musíme tak hovoriť minimálne svojim deťom a najbližším. A že to nie je ľahké, dokonca ani pri vlastných deťoch, to vieme. Misie sa však nedejú len v cudzích krajinách. Tá najdôležitejšia misia je medzi svojimi.
Nemusí to však nutne znamenať samé rozprávanie a odovzdávanie viery či postojov. Je dobré, dôležité a prospešné veriť a pripomínať si, že na zemi máme poslanie, misiu, ktorú sme dostali do Boha. Ak nás Boh chcel mať na tejto zemi a v tomto čase, má to svoj dôvod a zmysel. Sme tu pre niečo. Nie je vždy jednoduché presne vedieť a pomenovať, čo je tým cieľom. Trochu básnicky môžeme povedať: Najčastejšie poznávame až na smrteľnej posteli, aký zmysel malo niečo vydržať, aký zmysel malo, že sme stretli práve tých ľudí, ktorých sme stretli… Ale je dobré vedieť a veriť, že svoje poslanie tu má každý z nás.
V evanjeliu dnešnej nedele (Mk 10, 35 – 45) sme nepočúvali o misii, misionároch a odovzdávaní viery. Predsa sme však v ňom mohli zachytiť, čo má byť naším poslaním.
K Ježišovi prišil dvaja z jeho apoštolov a prosili ho, aby dostali tie najdôležitejšie posty v jeho kráľovstve. Boli poplatní zmýšľaniu tej doby o Mesiášovi. Nebolo to Ježišovo zmýšľanie, ale zmýšľanie tej doby. Tým však nejdeme spomenutých apoštolov odsudzovať. Práve naopak. Pripomeňme si a pripomínajme si, že všetci sme aspoň trochu poplatní dobe, v ktorej žijeme. Zmýšľanie mladých ľudí je ovplyvnené ich rovesníkmi. Myslia si, že majú pravdu. My starší sme ovplyvnení a v zajatí toho, ako nás vychovali, s kým a s čím sme sa v živote stretli. A tiež si často myslíme, že práve my máme pravdu. Je prospešné dať si nad svoju pravdu otáznik. Uvedomiť si, že každý myslíme v určitom ohraničení, v zajatí určitej názorovej skupiny…
Dialóg v dnešnom evanjeliu sa rozvíjal trochu pomaly. Apoštoli najprv prišli s prosbou, aby im Ježiš splnil, o čo ho požiadajú. Nepovedali priamo, čo chcú. Akoby nútili Ježiša, aby sa on opýtal, čo to má vlastne byť. A zdá sa, akoby evanjelistovi Marekovi záležalo na tom, aby túto postupnosť zachytil. Aby to celé neskrátil. Mne to pripomína staručkého pána, ktorý často kládol otázku: „Čo má byť cieľom toho či onoho?“ Kládol ju často, celkom spontánne sebe i iným. Je to veľmi dobrá otázka a je prospešné si ju opakovane klásť. Neraz pri hľadaní odpovede na ňu uvidíme naše ciele v inom svetle. Presne toto akoby bolo aj dôvodom, prečo evanjelista tak podrobne a pomaly opisuje rozhovor medzi apoštolmi a Ježišom. Akoby ich Ježiš už otázkou navádzal na to, či si premysleli, čo to vlastne chcú.
Ježišova reč po tomto dialógu viedla k opísaniu poslania, ktorým je služba. Nemyslíme tým, že si budeme zapisovať, či sme urobili nejaký dobrý skutok počas dňa. A že budeme za každú cenu zháňať dobré skutky. Viac ide o postoj. Pokúsim sa to vysvetliť na príbehu z dejín. Pred viac ako päťdesiatimi rokmi sa konal Druhý vatikánsky koncil. Zvolal ho staručký pápež Ján XXIII. Pápež chcel „otvoriť okná“, aby do cirkvi zavial čerstvý vzduch. Podstatným na tomto koncile sa stalo premýšľanie, čo môže cirkev ponúknuť, dať svetu. V dokumentoch z koncilu môžeme čítať, že „radosti a starosti ľudí sú radosťami a starosťami cirkvi“. Nenápadný, ale dôležitý posun. Otvoriť okná, začať sa pýtať, čím sa ľudia trápia, čím žijú, z čoho sa tešia – to by malo byť naše poslanie. To je naša misia a služba. Nemusí ísť vždy o to, že niečo vysvetľujeme, že poučujeme, že niečo odovzdávame. Viac ide o postoj záujmu, o poctivé hľadania riešení. To je služba, postoj služby. To je prejav uvedomenia si, že nie som na zemi sám, že tu mám svoje poslanie. Je to prejav otvorenosti, ku ktorej evanjelium vedie.
Peter Cibira