Advent je prípravou na Vianoce. Čistíme a vyzdobujeme príbytky, chystáme potraviny, pripravujeme darčeky pre blízkych. To je vonkajšia príprava a patrí k Vianociam. Od dávnych čias však zaznieva, že sa máme pripraviť aj vnútorne. To sa nie vždy podarí. Niekedy je povinností veľa, inokedy je jednoduchšie venovať sa len vonkajšej príprave. Ale buďme vďační za to, že aspoň vieme, že pripravené a nastavené by malo byť vnútro.
Aj dnešné evanjelium (Lk 3, 1 – 6) smeruje k zdôrazneniu vnútornej prípravy. Hovorí o pokání, ktoré k takejto príprave neodmysliteľne patrí.
Som však presvedčený, že s pokáním má súčasný človek problém. Nemám na to žiadne štatistiky a neviem, či je to horšie ako v minulosti. Ale to, že len zriedka môžeme vnímať ľudí, ktorí sa ospravedlnia za svoje činy, len zriedka môžeme vnímať ľudí, ktorí sa skutočne a viditeľne snažia niečo zlepšiť na svojom živote, je pre mňa dôvodom vyriecť podozrenie, že s pokáním je dnes problém. Veľmi výstižný je pre mňa paradox, ktorý vystihol český filozof a pedagóg Zdeněk Pinc. Ten si na sebe i na iných všimol zákon, že v našom rozprávaní vždy prevládajú príbehy, v ktorých sme my niekomu pomohli alebo sme boli užitoční, alebo v ktorých niekto iný uškodil nám. Keby sme takéto rozprávania jednotlivých ľudí dali dohromady, potom by vo svete bol obrovský prebytok dobra, ktoré si nikto nevšimol, a obrovské množstvo zla, ku ktorému sa nikto nehlási.
Mňa už aj takýto postreh vedie k zamysleniu a v istom zmysle k pokániu. Musím premýšľať nad sebou: ako hovorím o sebe a o iných a aké je moje skutočné miesto uprostred dobrého i zlého.
Ale ani takéto postrehy nič nemenia na poznaní, že s pokáním má dnešný človek problém.
V evanjeliu sme počuli, ako Ján Krstiteľ vyzýva na pokánie. Nebol to žiadny konkrétny výpočet toho, čo máme a čo nemáme robiť. Takýto výpočet budeme od neho počúvať na budúcu nedeľu. Dnes sme však počuli len obraz o znížení vrchov a o vyplnení dolín, o vyrovnaní chodníkov. Aj keď zväčša chceme konkrétnu reč a konkrétne návody, svoje miesto a svoje čaro majú aj obrazné rozprávania. Umožňujú premýšľať a nechať fungovať fantáziu.
Chodníkom a cestám, o ktorých obrazne hovoril Ján citujúc Izaiáša, dnes hovoríme komunikácie. Súčasne slovo „komunikácia“ používame v širšom význame a znamená pre nás hlavne slovnú komunikáciu medzi ľuďmi. A už tu sa môžeme zastaviť a môžeme nechať pracovať naše asociácie. Môžeme si Jánovu výzvu preložiť do našich pomerov. Jánov hlas dnes môže znieť ako výzva: „Urovnajte, zlepšite komunikáciu!“
Ak by sme takúto výzvu zobrali vážne a snažili sa zlepšovať svoju komunikáciu, už aj to by bolo konaním pokánia. Ak by sme začali kontrolovať, čo a ako hovoríme, prišli by sme k tomu, že začneme sledovať i to, čo a ako myslíme. Nebolo by to málo.
„Zlepšite či napravte svoju komunikáciu!“ – to môže byť výzva k rodinnej komunikácii. Hoci si pri hľadaní zamestnania štandardne píšeme do životopisov, že sme komunikatívni ľudia – napísať opak by bolo pre nás zničujúce – predsa sa nezdá, že by sme vedeli v našich rodinách a medzi najbližšími komunikovať. Nemyslím teraz na to, že by sme si nevedeli povedať, čo ešte treba kúpiť a čo prestavať. Myslím si však, že sa väčšina z nás necíti doma pochopená, necíti, že môže hovoriť o svojich pocitoch, vnútorných prežívaniach, necíti empatiu zo strany najbližších…
„Zlepšite či napravte svoju komunikáciu!“ – to sa dá chápať aj ako komunikácia so sebou samým. Aj tu platí, že zväčša nemáme čas a chuť, aby sme boli v kontakte so svojím vnútrom. Keby sme sa o to snažili, pravdepodobne by sa nám ukázalo, ktoré naše túžby neprinášajú šťastie a pokoj a ktoré ich prinášajú.
A nakoniec: „Zlepšite či napravte svoju komunikáciu!“ – to môže byť výzva aj pre nápravu komunikácie s Bohom. Nemyslím tým teraz to, či a koľko modlitieb odrecitujeme. Skôr myslím na to, či vieme počúvať hlas svedomia, hlas Biblie, hlas reality a skutočnosti okolo nás, ktoré nám ukazujú, čo je potrebné a prospešné… I hlas ticha a prázdna, pretože aj tichom a prázdnom k nám neraz chce prehovoriť Boh.
Celý Jánov obraz o komunikácii sa dá vnímať ako veľký podnet na pokánie. Ale aj tak stále platí, že so skutočným pokáním máme dnes problémy. Preto opakujem príbeh, ktorý sa veľmi často vyskytuje v kázňach. Je o námorníkovi, ku ktorému na smrteľnej posteli zavolajú kňaza. Námorník začal pravdivo a dlho rozprávať svoj príbeh. O tom, ako sa dostal na more a ako ho more zmenilo. Hovoril o všetkom: čo s kolegami ukradli, čo ulúpili, čo pašovali, hovoril o svojom alkohole, o ženách v jeho živote, o bitkách… Keď skončil, kňazovi povedal, že, žiaľ, nevie to oľutovať. Nevie oľutovať, ako žil. Kňaz sa zamyslel a spýtal sa ho, či môže aspoň úprimne oľutovať to, že nespoznal nič krajšie, nič lepšie. Vtedy sa zamyslel námorník a prikývol. Áno, to, že nespoznal nič krajšie, nič lepšie, to mu bolo ľúto.
Snáď nemusíme zájsť až tak ďaleko ako tento námorník. My predsa aspoň tušíme, že je niečo viac, niečo krajšie, lepšie. Tušíme, že väčšia Láska existuje.
K praktickému preneseniu tohto vedomia do života existuje jedna rada. Ak si spytujeme svedomie – či cez deň, alebo ak sa pripravujeme na spoveď – najprv ďakujme. Vybavme si všetko, čo sme dostali. A poďakujme za to. Vždy je dosť toho, za čo ďakovať. Až potom prejdime k tomu, čo sme nezvládli, čo sme neurobili a mali sme urobiť… Vo svetle toho, čo dostávame, sa aj náš hriech javí inak, lepšie ho uvidíme i pomenujeme. A ľahšie ho môžeme oľutovať i naprávať.
Peter Cibira