Ak vo vašej rodine nezanechalo dedičské konanie žiadne rozdelenie, pocit krivdy u niekoho zo zúčastnených, potom buďte radi a vďační, pretože to nebýva bežné. Aj najlepšie súrodenecké vzťahy sa totiž na dedičstve vedia pokaziť. A riadne pokaziť. Ak si s čistým svedomím môžete povedať, že nikomu nezávidíte, že ste úplne spokojní so svojím materiálnym zabezpečením, ak môžete úprimne vyznať, že nie ste chamtiví, že nepotrebujete nič navyše, nie ste prieberčiví a fajnoví, potom buďte radi a vďační, pretože to nebýva bežné. A v dnešných časoch už vôbec nie. Dnešní ľudia sa totiž skôr podobajú na človeka, ktorý prišiel k psychiatrovi a hovoril o tom, že stále len hrabe veci, stále chce viac, a prosil si liek proti megalománii. Avšak dodal: veľa, veľa, veľa lieku.
V dnešnom evanjeliu (Lk 12, 13 – 21) sme počuli, ako niekto prišiel za Ježišom s konkrétnou prosbou, aby mu Ježiš pomohol s dedičstvom. Takáto prosba nebola ničím výnimočným. Rabíni boli strážcami Mojžišovho zákona, na ktorom bola postavená celá spoločnosť, a teda boli aj radcami, aj sudcami. Ježiš to však dosť rázne odmietol. Nechcel byť rozhodcom v konkrétnom spore.
Možno sa nám niekedy zdá, že by sme si potrebovali z evanjelia, z omše, z rozboru niektorej state, z kázne odniesť niečo konkrétne pre život. Niečo ako jasné smernice: môžeš – nemôžeš, áno – nie. Iste, také smernice potrebujeme, niektoré typy osobností to zvlášť potrebujú. Lenže Ježiš hovoril predovšetkým v podobenstvách, v príbehoch a v obrazoch. A tie sú neprestajným zdrojom nových inšpirácií. Keby sme ich vložili do schémy „smieš – nesmieš“, „áno – nie“, tak hrozí, že napokon skostnatejú, napokon ani nebudeme vedieť, prečo niečo smieme a niečo nesmieme, prečo je pri niečom „áno“ a pri inom „nie“. Ježišovo odmietnutie vyriešenia konkrétneho prípadu môžeme priložiť ku všetkým jeho príbehom, ktoré chcú život vyrušovať, usmerňovať a inšpirovať, ale nechcú byť len jednoduchým „toto daj, toto už nie“.
Ježišovi, zdá sa, viac ako na vyriešení konkrétneho problému dedičstva záležalo na nasmerovaní osobnosti, na nasmerovaní vnútra. A v tomto duchu rozpráva príbeh o boháčovi, ktorý nepočítal so svojou skorou smrteľnosťou.
Zastavím sa pri slovách „boháč“ a „boh“. Určite ste si všimli, že tieto slová sú prepojené, že majú spoločný koreň. Etymológovia hovoria, že slovo „boh“ pochádza zo staroindického slova, ktoré znamenalo „rozdávať“, „udeľovať“, a že v perzštine to znelo „bhága“. Z toho vzniklo slovanské „bog“, teda aj „bůh“, aj slovenské „boh“. Nie je to zdanie, slová „bohatý“ a „boh“ spolu skutočne súvisia. V minulosti však bohatstvo nebolo spájané s vytvorením si pevnosti okolo svojho majetku, ale skôr s veľkodušnosťou. Dávny človek mal na to prirovnanie a inšpiráciu z prírody: roľník sa napracoval, musel obrobiť zem a zasiať, ale potom už len sledoval „veľkodušnosť“ zeme, ktorá dávala vzrast, a „veľkodušnosť“ nebies, ktoré dávali vlahu. Vedeli by sme vystopovať, že v dávnych kultúrach platilo aj na človeka, že „bohatý“ je predovšetkým ten, kto sa vie rozdeliť, kto vie byť štedrý. To všetko neznamená, že máme len dávať a dávať. Ale ak v tom postrehnete vnútornú slobodu, ktorá by mala byť s bohatstvom spojená, tak ste na správnej stope.
V Ježišových slovách to s bohatstvom a s bohatými nie je jednoduché. Ježiš povedal, že „ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako boháč do nebeského kráľovstva“, v blahoslavenstvách chváli chudobných… Ale súčasne vie, že potrebujeme aj vlastníctvo a že bohatstvo nemusí byť zásadným problémom. Pri slovách o ťave a uchu ihly povedal, že „Bohu je všetko možné“, teda i to, aby aj boháč prešiel do nebeského kráľovstva. Kľúč k tomuto zvláštnemu dvojakému postoju môžeme nájsť práve v dnešnom evanjeliu. Príbeh o bohatom človeku končí slovami, že „bol chudobný pred Bohom“. A o to práve ide: byť bohatý pred Bohom. Iní dokonca hovoria: byť bohatý Bohom.
Čo znamená byť bohatý pred Bohom? Na to nevieme dať uspokojivú odpoveď. Ale už len premýšľanie nad tým, vyrušenie sa takouto otázkou môže byť dobré na to, aby sme mali odstup od seba a od svojej závislosti na majetku. Ja dnes k tomu pridám len jeden postreh: ten kto má, kto ovláda, kto panuje, ten zväčša nevytvára blízkosť. Ale blízkosť je to, čo potrebujeme – blízkosť s okolím, s prírodou, s ľuďmi, so sebou samými. To, čo máme, nie je na vytváranie priepastí, ale na vytváranie blízkosti.
Peter Cibira