Všetci vieme, že správne etické či morálne postoje sa rodia zo vzťahu. Nie zo strachu z trestu či odsúdenia. Každý rodič vie, že ak dieťa poslúcha len zo strachu, je to málo a časom sa to asi otočí. Ale ak dieťa robí niečo preto, že má k tomu pozitívny vzťah, potom je to dobré. To platí aj pre náboženstvo. Mnohí nám podsúvajú, že viera – to sú príkazy a zákazy. Ale tak to nie je a ani nemá byť. Viera je v prvom rade vzťah a na jeho základe potom konanie niečoho či nekonanie iného.
Počuli sme dnes v evanjeliu (Lk 19, 1-10) príbeh, ktorý má dve dejové zápletky. Prvá je viditeľnejšia a je ňou radikálna zmena mýtnika Zacheja. Ako Ježiš dosiahol, že po jednom sedení sa tento človek zmenil tak radikálne, že chcel rozdať polovicu majetku a štvornásobne – teda vysoko nad rámec povinnosti – odčiniť, ak niekomu ublížil? Zišiel by sa nám taký recept, ktorým by sme mohli meniť k lepšiemu ľudí, na ktorých nám záleží.
V Ježišovom prístupe bolo pravdepodobne dôležité, že Zacheja oslovil menom. Možno Zachej to meno z úst cudzích ľudí nepočul často, možno ho skôr častovali pohŕdaním a nadávkami. Ale použiť niekoho meno, čo ako je to znakom blízkosti, to nestačí na zmenu iného k lepšiemu. Veď ste už neraz oslovovali ľudí ich menami a – nič. V Ježišovom prístupe bolo určte prekvapujúce, že chcel byť so Zachejom, hoci sa s ním pravdepodobne ľudia radšej nestretali. Iste, aj to je dôležité, ale ani to nestačí. Veď ste predsa už neraz sedeli s ľuďmi, ktorých zmenu ste si priali, a – nič. Takto Ježišov návod nerozlúštime. Podstatné však je, že cez tie drobné činy Ježiš priniesol Zachejovi posolstvo, že On ho hľadá. Teda že Boh hľadá Zacheja. Zachej síce Ježiša hľadal sediac na figovníku, ale Ježiš mu naznačil, že On jeho chce nájsť u neho doma. A to je základ v úvode spomínaného vzťahu. Prijatie tohto vzťahu Zacheja otvorilo a zmenilo. Ak to povieme inak: Neplatí, že človek sa musí zmeniť, aby do svojho života prijal Boha. Platí, že ak Boha prijme, tak sa človek zmení. Pre nás je to tiež odkaz: Každého z nás hľadá Boh.
Druhá dejová zápletka je menej viditeľná, ale aj tak je dôležitá. Odvíja sa od ľudí, ktorí zostali vonku, ktorí Ježiša kritizovali za to, že išiel na stretnutie s verejným hriešnikom. Tí ľudia vnímali seba ako dobrých a Zacheja a jeho spoločnosť považovali za zlých. Takéto delenia Ježiš často porušoval a odsudzoval. A nielen Ježiš. Celá Biblia akoby si dávala pozor viesť deliacu čiaru medzi dobrom a zlom po tej istej línii, ako vedieme deliacu čiaru medzi nami a nimi. Áno, Biblia pozná nepriateľské národy aj nepriateľov uprostred národa. Ale takmer vždy proroci upozorňujú, aby sme sa pozreli na seba, či nežijeme ako tí nepriatelia, či sme verní správnej ceste. V Biblii je deliaca čiara medzi dobrom a zlom vedená srdcom každého človeka.
Čo si môžeme z dnešného evanjelia odniesť? Tak, ako nad ním premýšľam ja, zdajú sa mi podnetné tri myšlienky. Prvá je pripomienka, že aj mňa Boh hľadá. Aj vtedy, keď ho nehľadám ja. Druhá je otázka, či pracujem na svojej viere tak, aby som ju rozvíjal ako vzťah. A tretia je otázka, či som ochotný aspoň trochu pripustiť vlastnú zmenu – tak ako Zachej, alebo – či naopak – nečakám zmenu len od tých druhých.
Peter Cibira