„Ukázal im ruky a bok.“ Nielen v dnešnom evanjeliu (Jn 20, 19-31) sa Ježiš takto identifikuje, ale aj v iných poveľkonočných rozprávaniach. Ukazoval teda svoje rany na rukách a ranu, ktorá siahala až do srdca.
Asi všetkým sa nám stalo, že sme sa pri niektorých ranách či jazvách odvrátili, alebo nás striaslo. Pohľad na rany nebýva romantický. Predsa však platí, že pomôcť sceliť nejakú ranu môžeme len vtedy, keď sa na ňu aj pozrieme. Keď sa netvárime, že neexistuje.
Patrím k ľuďom, ktorí sa z kresťanstva naučili, že rany patria do života a že je dobré, ak pred nimi nezatvoríme oči. Iste, má to svoju hranicu – teda určite by sme nemali byť ľuďmi, ktorí nevidia nič iné, len rany, jazvy, slabosť. Ale – aj keď rešpektujeme túto hranicu – predsa býva osožné, keď vieme viesť dialóg s ranami a slabosťami – svojimi, ale aj iných či dokonca celej spoločnosti. Viesť s nimi dialóg znamená, že premýšľame, čo nám táto slabosť chce povedať, čomu nás chce naučiť. Často sú to práve naše slabosti a zranenia, ktoré nás robia citlivejšími, chápajúcejšími a snáď i bližšími Bohu.
Okrem tohto sme však v dnešnom evanjeliu čítali aj o poverení, ktoré dal Ježiš apoštolom: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené. Komu ich zadržíte, budú zadržané!“ Práve preto pápež sv. Ján Pavol II. dal tejto nedeli meno Nedeľa Božieho milosrdenstva. Pri pohľade na rany a slabosti nás ľudí nevymyslíme lepšiu cestu, nedáme lepšiu nádej ako milosrdenstvo. Nie lacné milosrdenstvo, ktoré odpustí všetko len preto, že problém vlastne nevie a nechce riešiť. Ale skutočné milosrdenstvo, ktoré rozlišuje slabosti a rany, ktoré treba napraviť, od tých, ktoré musíme prijať a cez ne sa premieňať.
Svet, ľudia i my sami sebe ukazujeme veľa rán a jaziev. Nesieme ich. Máme ich. Kiežby sme aj my dostali Ducha, ktorý nám pomôže tak rozlišovať, že to bude uzdravujúce a prinášajúce pokoj i radosť.
Peter Cibira