Emauzskí učeníci, teda hrdinovia úryvku evanjelia, ktoré sa dnes malo čítať v kostoloch (Lk, 24, 13-25), sa pred koncom celej epizódy pýtajú sami seba: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ Toto je túžba asi všetkých kazateľov a kňazov: aby ľuďom „horelo srdce“ – teda aby sa zapaľovalo, bolo vtiahnuté, oslovené, keď čítajú či počúvajú biblické slová a uvažovanie nad nimi. Teda aby sme Božie slovo cítili ako živé a aktuálne. Vďaka Bohu za každú takúto chvíľu, za každé evanjelium či kázeň, keď sa prostredníctvom nich také niečo udeje. Ale ak budeme úprimní, tak musíme pripustiť, že je to menšia skupina ľudí v kostoloch, ktorí takéto niečo prežívajú. Zväčša sa „zapáli srdce“ len niektorým. Len občas. Môže to mať mnohé – aj oprávnené – dôvody, ktoré však teraz nebudeme rozoberať.
Túžbou kňazov a celej Cirkvi je, aby pri „lámaní chleba“, teda pri Eucharistii nastal ten okamih, keď správne vidíme. Aby Eucharistia bola bodom, kde jasne a bytostne preciťujeme, že Boh nás neopustil. Tak sme totiž v dnešnom príbehu čítali: „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“. Ale ak aj tu budeme úprimní, ani toto sa nedeje až tak často – teda to hlboké presvedčenie, že sme v Kristovej prítomnosti. Aj toto má svoje dôvody, ale ani tie teraz nebudeme rozoberať.
A tretia túžba, ktorú pripomína dnešný úryvok Písma – túžba nielen kňazov, Cirkvi, ale väčšiny ľudí – je radosť. V našom úryvku nebola priamo spomenutá, ale je zjavná v rozprávaní všetkých apoštolov a učeníkov. Zrazu prešli procesom uzdravenia: od veľkého sklamania, cez straty, strach a otázky typu „ako vysvetlíme svojim ženám, že sme za tým Ježišom tri roky chodili“… To všetko je premenené na radosť. V podobnej radosti by sme radi prežívali svoje dni aj my. Ale ani to celkom nejde. Veď skúste hovoriť o radosti starým a uboleným ľuďom, pre ktorých je najväčšou úlohou dňa rozhýbať sa a vydržať bolesť…, skúste hovoriť o radosti žene alkoholika…, skúste hovoriť o radosti človeku nervóznemu zo seba samého…, alebo ľuďom zdieraným, ponižovaným, odstrčeným…
Prehoďme trochu tému. Emauzskí učeníci nepoznali spolupútnika, ktorý sa s nimi rozprával. Nevedeli, že je to Ježiš. A pripomeňme si, čo urobil biblický Adam po prvom ľudskom hriechu. Schoval sa pred Bohom. Ale pred Bohom sa predsa nedá schovať. Dá sa len myslieť si, že som sa schoval. Dá sa nechcieť kráčať s vedomím Jeho prítomnosti. Dá sa nevidieť Jeho stopy na našej vlastnej ceste. V tomto je dôležitá pripomienka dnešného úryvku evanjelia: Boh je tu. Aj keď sa trápime, aj keď sa tešíme… Ak dokážeme otvoriť oči tak ako emauzskí, povedie to k pretváraniu a uzdravovaniu našich životov. Emauzskí učeníci, keď ho ešte nepoznali, povedali: „Zostaň s nami“. To je dobrá modlitba: „Pane, zostaň s nami.“ Ale dobré je aj vedomie, že On je tu a netreba pred tým zatvárať oči. Naopak, nech nás to premieňa a usmerňuje.
Peter Cibira