Dnes oslavujeme Najsvätejšiu Trojicu. Teda našu vieru, že Boh je aj Otec, aj Syn, aj Duch Svätý. Nie je jednoduché vysvetliť takúto pravdu. Pre mnohých z nás sa to stalo niečím, čo sme sa naučili, v nedeľu to odrecitujeme v našom Verím. Ale bolo a je s tým spojených veľa napätí. Áno, stále je.
Vo februári tohto roka som mal možnosť rozprávať s imámom moslimskej obce v Bratislave. Bol som prekvapený, s akou veľkou úctou hovoril o Ježišovi. Vždy, keď vyslovil jeho meno, pridal „pokoj a mier s ním“. Moslimovia majú Ježiša v takej úcte, že neveria, že zomrel na kríži. Podľa nich ho v poslednej chvíli na kríži vymenil jeden z jeho učeníkov a Ježiš žije. Touto úctou som bol prekvapený. Ale imám nemôže prijať, že by tento Ježiš bol Boží Syn. To je pre neho rúhanie. Pokladá to za vážnu ranu voči viere v jedného Boha. Uvádzam to len ako príklad toho, že aj dnes je reč o Ježišovi ako o Božom Synovi, teda reč o Najsvätejšej Trojici aj prameňom problémov a rozdelenia.
V dnešnom evanjeliu (Jn 3, 16-18) sme nepočuli nič o Duchu Svätom, teda o tretej božskej osobe. Práve z takýchto Ježišových výrokov vychádzalo celé teologické uvažovanie, uchopovanie toho, čo Ježiš vlastne hovoril. Ježiš sám to nevysvetľoval a nedefinoval. Dnes sme počuli hlavne o tom, že Boh poslal svojho Syna…
Dnešný úryvok je vzatý z rozhovoru Ježiša a Nikodémom. Teda s členom veľrady, váženým človekom náboženského života. Nikodém sa Ježiša pýtal, ako sa jeho zvesť o Bohu dá pretaviť do života. Pýtal sa, ako sa môže človek znova narodiť. A v tom nám môže byť Nikodém veľkým príkladom. Hľadať, ako Ježišovu zvesť pretaviť do života. Nebudú to vždy jasné odpovede. Možno práve naopak. Ale niekedy je dobré prijať aj otázky, na ktoré nemáme odpoveď. Nechať ich otvorené, nechať ich pôsobiť. Nezavrhnúť ich preto, že nevieme na ne dať odpoveď. Ale práve naopak, vždy sa k nim znova vracať, nazerať na ne z rôznych strán. Vtedy nás takéto otázky obohacujú a premieňajú.
K takýmto otázkam bude vždy patriť aj zvesť o Bohu, ktorý je v troch osobách. Ale ak túto otázku aj nevyriešime, predsa nás obohatí.
Rád by som dnes naznačil jeden smer uvažovania. Ak je Boh v troch osobách, potom to znamená, že Boh je v permanentnom vzťahu. A snáď niečo neprestrelím, keď si dovolím povedať, že podľa tohto je Boh vzťah. Akoby bez vzťahu ani nevedel, nemohol existovať (pozor, všetko sú to naše slabé ľudské slová a prirovnania!), akoby sám bol vzťahom. Ale čo znamená vzťah? Určite dialóg, snahu porozumieť, neprestajnú premenu zúčastnených, trochu aj iskru radosti z toho druhého…
Už len takéto uvažovanie nie je málo. Nie je to málo pri našich skúsenostiach, v ktorých nie je výnimkou, že je problém, aby sa dohodli čo len traja ľudia. A takú skúsenosť poznáme aj zo vzťahu s najbližšími. Ale snáď máme aj iné skúsenosti. Snáď poznáme aj dohody a zjednotenie, kráčanie rovnakým smerom. V Biblii sa o prvých kresťanoch hovorí: „Množstvo veriacich malo jedno srdce“. Presne taká skúsenosť „jedného srdca“ je akoby odrazom Boha, ktorý je vzťahom.
Dnes sme počuli, že Boh tak miloval svet, že dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho uverí. Keď sme boli pokrstení, boli sme pokrstení práve v sile viery, že Boh miluje svet i nás. Táto veta znamená, že Jeho vzťah sa vzťahuje nielen na osoby Božskej Trojice, ale i na svet i na nás. A v sile tejto nádeje môžeme skúsiť kráčať aj vo svete, kde nie je bežné „jedno srdce“. Ale môžeme sa o to snažiť.
Peter Cibira