Musím pripomenúť minulú nedeľu. Vtedy sme počúvali, ako sa Ježiš pýtal, kým je pre ľudí a kým pre apoštolov. Peter vtedy vyriekol vzorovú odpoveď: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha:“ A Ježiš ho výrazne pochválil, nazval ho skalou, na ktorej bude stáť cirkev a ktorú ani pekelné brány nepremôžu. To, čo sme čítali dnes, je pokračovaním toho istého rozhovoru (Mt, 16, 21-27). Ale je tu výrazný zvrat. Ten, ktorý bol pochválený a nazvaný skalou, ten si vypočul veľmi tvrdé slová: „Choď mi z očí, satan! Nemáš pochopenie pre Božie veci, len pre ľudské!“ Tento zvrat spôsobila téma utrpenia, ktoré čakalo na Ježiša.
Petra by som sa trochu aj zastal. Niekedy by sme boli radi, keby ľudia mali pochopenie aspoň pre ľudské veci. A Peter ho mal. Veď kto normálny by prial druhému utrpenie, kríž, dokonca potupnú smrť na kríži? Peter reagoval celkom ľudsky. Jeden z výrazných činiteľov, ktorý máme v našej ľudskej výbave, je vyhnúť sa strasti, utrpeniu a námahe. Mnohé, čo ľudstvo vytvorilo, bolo práve vďaka tejto hybnej sile v nás. A nielen to. Keď je utrpenia príliš, sme schopní ho vytesniť, teda nevidieť, nevnímať. I to môže byť dobré. Nie je predsa cieľom života, aby sme stále videli len bolesť a reagovali na ňu. V tomto duchu sa môžeme Petra zastať. Ani Ježiš toto nezhodil. Len pridal, že ešte niečo ďalšie je potrebné.
Nebudem teraz riešiť otázku, či Ježiš musel trpieť a zomrieť na kríži. Toto preskočím a poukážem len na jeho kríž, ktorý je už dvetisíc rokov znakom kresťanstva. Je to Kristov kríž, ktorý nám stále pripomína, že napriek všetkej snahe vyhnúť sa utrpeniu, ono tu je. Je a bude súčasťou života. Kríž pripomína, že sú tu trpiaci ľudia. Trpiaci jednak fyzicky, ale aj ľudia prevalcovaní dejinami, umlčaní inými… Ježišov kríž je tiež pripomienkou, že tu bol niekto, kto miloval do krajnosti – aj napriek krížu. Je pripomienkou, že život má zmysel nielen vtedy, keď sme šťastní, keď tvoríme, keď máme zážitky. Ale aj vtedy, keď musíme len niesť bremeno svojho osudu. Múdri ľudia hovoria, že zmysel našich krížov budeme vedieť prečítať až na smrteľnej posteli. To znamená, že niekedy len ťažko vieme pochopiť, prečo a načo máme niesť kríž. Ale Ježišov postoj ukazuje, že aj takto sa dá naplniť život. A niekedy je to možno to najdôležitejšie, čo môžeme urobiť.
Keď som nad tým všetkým premýšľal, prichádzali mi na myseľ príbehy viacerých z vás. Tých, ktorí sa hrdinsky staráte 24 hodín denne o chorých a bezmocných príbuzných. Chcem vám len vyjadriť svoju úctu. Tiež mi prišli na myseľ príbehy niektorých z vás, ktorí sa trápite nie chorobou, ale inými starosťami, o ktorých sa niekedy aj ťažko rozpráva. A tiež chcem vzdať úctu všetkým vám, ktorí sa staviate k problémom a krížom s pokojom, bez zbytočného reptania.
Peter Cibira