25. 12. 2022 – Božie narodenie
Tí, ktorí ste boli na sv. omšiach včera podvečer a o pol noci, viete, že vianočný príbeh je rozprávanie o zrodení malého Ježiška za mestom – pretože v hostincoch nebolo miesto, rozprávaním o anjeloch, ktorí spievajú na nebesiach. Ten príbeh potom pokračuje klaňaním sa pastierov, troch kráľov… Rozprávanie, ktoré zväčša dôverne poznáme. Pre niektorých toto rozprávanie a predstavy s ním spojené navodzujú príjemnú atmosféru. Pre iných je tam veľa opisov, ktoré pripomínajú rozprávku či mytológiu. Cez toto všetko však vianočný príbeh nesie hlboké a dôležité posolstvo – o ľudskosti, o láske, o nádeji.
Dnes sme sa v tomto jednoduchom rozprávaní posunuli k hlbokej i náročnej úvahe evanjelistu Jána. Píše o tom istom – o príchode Ježiša na svet. Ale úplne inak. Ján používa najprv metaforu slova – Ježiš je Slovo Boha, ktoré sa zrodilo na zemi; potom metaforu svetla – Ježiš je svetlo pre náš svet. A nakoniec opisuje zápas svetla a tmy ako súčasť našich ľudských dejín.
Aj ten jednoduchý opis, aj takáto náročná úvaha a reflexia majú spoločné jadro a posolstvo. To posolstvo by sme mohli vyjadriť aj takto: tie najdôležitejšie veci v živote dostávame a objavujeme. V časoch technického a vedeckého rozmachu to znie možno až neuveriteľne. Je to však tak. A práve toto môžeme vidieť aj v narodení Dieťaťa, ktoré prišlo zachrániť ľudstvo.
Dobrým príkladom na takýto objav je sám náš život. Nedali sme si ho sami. Dokonca aj naši rodičia neraz vnímali, že sme darom, ktorý oni prijali. Keď hovoríme v slovenčine o svojom narodení, povieme „narodil som sa“. Znie to tak trochu ako náš výkon. Iné jazyky – napr. nemčina a angličtina – si zachovali niečo z toho dávneho tušenia daru. Používajú trpný rod, teda „som narodený“. Mnohí umelci rovnako hovoria o tom, že tie najlepšie nápady „dostali“. Môžu mať vyštudovanú teóriu umenia, môžu mať talent a snažiť sa, ale predsa akoby sa im niečo v mysli objavilo, ukázalo, našli niečo. Ak básnik rozpozná súvis nejakých javov a dokáže ho prerozprávať tak, že to chytí za srdce aj iných, nie je to len jeho snahou. Je to objav tých správnych slov. Rovnako je to i vo vede. Aj v tvrdej vede. Ak vedec dokáže rozpoznať zákonitosť v prírode, popísať ju a načrtne jej lepšie využitie – on tú zákonitosť nevytvoril, on ju len rozpoznal a popísal. Podarilo sa mu to, objavil to.
Tvrdenie, že najväčšie veci netvoríme, ale dostávame a objavujeme, však neznamená, že sa človek nemusí snažiť a má len čakať. To určite nie. Aj umelec sa musí snažiť, trénovať, hľadať. O to viac vedec musí študovať, hľadať, skúmať. A určite aj objav vlastného života neznamená trpné čakanie, ale rozvíjanie.
Istý vplyvný americký rabín sa na jednom videu vyjadril: „Vy ste sa na tento svet pýtali? Nepýtali! Vy ste boli do tohto sveta vovedení bez vášho súhlasu. Je preto Božou starosťou, aby sa vám darilo!“ Pre niekoho môžu byť také slová povzbudením a inšpiráciou. Ale pravdou skôr je, že život, ktorý sme dostali, je veľký dar, ale aj úloha či poslanie. Aj my by sme mali životu niečo vrátiť a darovať. Kresťansky tomu hovoríme, že chceme obstáť pred Bohom.
Oboje je dôležité: Boh obdarúva, ale aj očakáva.
Novonarodené Dieťa v jasliach nám môže toto pripomenúť. Opätovne nás upozorňuje na to všetko, čo dostávame i na to, čo by malo z toho pre nás plynúť. Vianoce nám tak pripomínajú vďačnosť, ale aj nádej, ale aj výzvu.
Peter Cibira