19. 11. 2023 – 33. nedeľa cez rok
Kresťanom sa niekedy vyčíta, že pre svoj pohľad do budúceho sveta zabúdajú na ten prítomný. Hovoria o nebi, namiesto odstraňovania biedy a bolestí tohto sveta. Voľakedy to možno platilo, ale určte sa to nedá povedať o súčasnosti. Dnes sme aj my natoľko ponorení do problémov tohto sveta, že sa nám stráca výhľad za jeho horizont. Navyše, aj dnešní kresťania žijú v postmodernom svete. Teda vo svete, kde sa kladie dôraz na terajší zážitok. Voľakedy firmy i štát potrebovali lojálnych ľudí, ktorí sú ochotní sa obetovať, myslieť na to, že ich dnešná práca vytvorí svetlejšiu budúcnosť. Tomuto cieľu ľudia podriaďovali svoje životy. Dnes to platí len zriedka. Ľudia sa dnes veľmi nechcú zamýšľať nad dôsledkami. Ani nad dôsledkami pre ich zdravie, ani pre ich deti, ani pre spoločnosť. Nehovorím to kriticky. Táto situácia má svoje dôvody. Ale práve pre túto situáciu si myslím, že je veľmi dobré, ak sa vieme niekedy zastaviť a premýšľať, či naše konanie obstojí aj pred budúcnosťou, pred pravdou, pred pohľadom večnosti… Pripomínajú to aj viaceré podobenstvá, ktoré počas týchto nedieľ čítame. Vždy je v nich bod zlomu – príchod Pána – pred ktorým ostatné postavy podobenstva buď obstoja, alebo neobstoja.
To je prvá vec, ktorú chcem na základe dnešného podobenstva (Mt 25, 14-30) zdôrazniť. Pozerať na svoje životy aj zo širšieho pohľadu, ako je prítomná chvíľa. Učiť sa aj pohľadu za horizont okamžitého uspokojenia.
Druhá vec je premýšľanie nad otázkou, ako asi rozumeli Ježišovým podobenstvám jeho poslucháči. Ony sú totiž často kritikou predovšetkým farizejov a zákonníkov. V dnešnom podobenstve je kritika obsiahnutá v osobe tretieho sluhu. Farizeji a zákonníci sa totiž snažili strážiť tradíciu, snažili sa ju udržať, zakonzervovať. To nie je zlé. Dnes má slovo „konzervatívny“ pre mnohých negatívny náboj. Snáď ale všetci vieme, že vedieť „konzervovať“ je aj niečo veľmi dôležité. Aj v potravinárstve, ale aj v hodnotových orientáciách. Len toto konzervovanie neobstojí, ak je to zabetónovanie tradície, jej zakopanie či nanútenie. Tradícia a hodnoty hodné konzervovania nesmú stratiť ducha. Ich prínos je dôležitý práve vtedy, ak nestratili svojho ducha. Nie vtedy, ak ich strážime v nejakom archíve. Sem smerovala Ježišova kritika na farizejov a zákonníkov. A platí to aj pre nás.
Tretie, na čom chcem poukázať, je samotné slovo „talent“. V Ježišových časoch to bolo slovo pre platidlo. Jeden talent bol asi 30 kg striebra. Ak si však dáte do internetového prekladača slovo „talent“, zistíte, že vo všetkých európskych jazykoch je výraz „talent“ prekladaný ako „talent“. Pričom „talent“ označuje naše schopnosti. Aj to je znakom toho, že počas celých dejín kresťania chápali, že Ježiš nehovorí o peniazoch, ale o talentoch a daroch, ktoré sme dostali. A ktoré máme spravovať a rozvíjať. Ak by sme sa však zastavili a začal by som sa vás pýtať, aké talenty si na sebe vážite, asi by väčšina z vás zostala zaskočená. Možno vieme niečo urobiť, ale nazývať to priamo talentom? Môžeme však rozvíjať niečo, čo si neuvedomujeme, čo si nepripúšťame a nedoceňujeme? Všetci máme svoje dary a talenty. Nemá však zmysel porovnávať sa a pýtať sa, prečo nemám to, čo má sused. V detstve ma rodičia vychovávali tak, aby som sa porovnával s lepšími, nie s horšími, ako som ja. Snažili sa ma tak uchrániť od výhovoriek a zmierením sa, že niekto niečo robí ešte horšie ako ja. Taká výchova mala svoje veľké pozitíva. Dnes však viem, že ani v neprestajnom porovnávaní sa s lepšími, nemôže žiť človek stále. Priviedlo by ho to k pocitu menejcennosti. Porovnávanie sa nie je správnou cestou na rozvíjanie talentov. Cestou je vedomie, že talenty sú darom i úlohou. Každý spravujeme svoje talenty a pred nami je výzva, aby sme to robili najlepšie, ako vieme. Talenty sú darom, ale aj úlohou. Nie sú len pre nás. Tak ako sám život je dar, ale aj úloha. A tiež nie je len pre nás.
Posledná, štvrtá vec, ktorú chcem spomenúť je strach, ktorý mal posledný sluha pred svojím pánom. On sám sa k tomuto strachu priznáva. Ak však čítame jeho reč, asi nenadobudneme dojem strachu, ale skôr pocit hnevu sluhu na svojho pána. Všetci vieme, že strach sa často pretaví do hnevu. A vieme i to, že žijeme v dobe, kde je obrovské množstvo dôvodov na neistotu, sklamania, a teda i pre strach. Nemôžeme sa čudovať, ak potom vidíme aj hnev a agresivitu. Ja si však pri dnešnom podobenstve pripomínam, že strach i hnev nie sú dobré pohnútky na konanie. Nemali by to byť naše pohnútky. Mali by sme byť skôr ľuďmi nádeje. Nie nejakej naivnej nádeje, ale takej, ktorú hľadáme. Mali by sme byť skôr ľuďmi pokoja. A to napriek všetkej neistote a nepokoju okolo nás. Mali by sme byť ľuďmi úcty a láskavosti. Napriek všetkej neúcte a tvrdosti okolo.
Peter Cibira