26. 11. 2023 – Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme
Pripúšťam, že pravdepodobne pre deti a mladých ľudí znie slovné spojenie „Ježiš, kráľ neba i zeme“ ako rozprávka. S kráľmi sa už stretávame predovšetkým tam. Iste, ešte existuje niekoľko viac-menej formálnych kráľov, ale nemajú príliš veľký vplyv na naše životy.
Všetci však vieme, že spomenuté slovné spojenie pochádza z čias, keď králi boli reálnou súčasťou života.
S Ježišovým životom sa titul „kráľ“ spája od začiatku po koniec. Už pri jeho narodení mágovia z Východu hľadali novonarodeného židovského kráľa. Rovnako pri poslednom procese s Ježišom sa Pilát pýtal, či je kráľom. Zjavne sa to spájalo s jeho životom a pôsobením.
A tak to bolo aj v dejinách. Za všetky príklady spomeniem len staré ikony Pantokrata – teda zobrazovania Ježiša ako kráľa nad celou zemou a vesmírom.
Nový dych dostalo spojenie, že Ježiš je kráľom, na začiatku 20. storočia. Bola to doba, kedy kráľovstvá zanikali. Vtedy, na troskách Habsburskej monarchie, vznikala aj prvá Československá republika a mnohé iné štáty. Aké-také skúsenosti s národným štátom však mali akurát Francúzi, pre všetkých ostatných to bol vstup do neznáma. Okrem tejto neistoty sa však začínali formovať totality 20. storočia – fašizmus v Taliansku, nacizmus v Nemecku a bolševizmus v Rusku. Vyhlásením sviatku Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme reagoval pápež Pius XI. na všetky tieto pnutia. A je až dojemné čítať o tom, že zvolanie „Nech žije Kristus, Kráľ“ bolo pre nemeckých katolíkov ako vyznanie, že Führer nie je ich kráľom. Podobný význam malo toto heslo pre zomierajúcich prenasledovaných kresťanov v Španielsku a v Mexiku.
Treba však zdôrazniť, že Kristovo kraľovanie nie je politický projekt. Teda, že nestačí vyhlásiť ho za kráľa a čakať, že sa všetko už bude uberať cestami hodnými Krista. Nakoniec sám Ježiš pred Pilátom vyhlásil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta.
Myslím, že to bolo v roku 2016, keď v Poľsku biskupská konferencia spolu s vládou dohodla zasvätenie Poľska Kristovi Kráľovi. Kto by však čakal prevratné pozitívne výsledky, ten by bol asi nemilo prekvapený. Vývoj v Poľsku totiž ide úplne opačným smerom. Je tam nevídaný odpad od Cirkvi. Hlavne u mladej generácie. Teda nestačí Ježiša vyhlásiť za kráľa a čakať, že sa mu všetko podriadi. Pri Kristovi Kráľovi nejde ani tak o podriadenie sa mu, ako o pretvorenie sa ním. A to je vec nie politická, ale vnútorná a osobná.
Dnešné evanjelium (Mt 25, 3145) hovorí o takejto vnútornej premene. Sú tam dve skupiny ľudí. Prví si neuvedomujú, čo dobré urobili. Druhí boli vo vlastných očiach asi dobrými ľuďmi, a preto si neuvedomovali, kedy by nerobili dobre.
Verím tomu, že všetci sa snažíme byť slušnými ľuďmi. Všetci vieme podať pohár vody, dať bezdomovcovi možno i deku či pár drobných. Všetci chceme slušnú spoločnosť. A to je dobre. Ak sa však zväčša hlásime k slušnosti, ako sa môže stať, že v práci slušný človek sa doma správa ponižujúco ku svojim najbližším? A vieme, že takých príkladov nájdeme aj vo svojom okolí celkom dosť. Ak sa zväčša hlásime k slušnosti, ako je možné, že kdesi na facebooku dokážeme skomentovať iného človeka či nejaké dianie tak, že je to plné zloby, agresivity a hlúposti? Netýka sa to však len „tých druhých“. Ak sme čestní, tak sme asi všetci zachytili aj vo svojom správaní chvíle, kedy sme sa správali v rozpore s tým, ako chceme. A vo svojom vyjadrovaní sme tiež určite zachytili aj vyjadrenia, ktoré prekvapili aj nás samých. Áno, takí sme, taký je človek. Ak sa snažíme o základnú slušnosť, je to veľmi dobre. Ale to, čo potrebujeme je, aby sa pretvorilo naše vnútro. Aby chvíle slušnosti neboli len vonkajšou maskou. Takto môžeme vnímať prvú skupinu z dnešného evanjelia.
Ako sa to dá dosiahnuť? Začiatok je práve v pokuse o slušnosť, o správanie, aké by malo byť, v napodobovaní dobrých vzorcov správania, vo vyhýbaní sa chybám. Ale je potrebné k tomu pridať aj veľkú túžbu, snahu po nastavení nášho celého vnútra na takýto spôsob. Nábožensky povieme, že chceme túžiť po tom, aby Boh pretváral naše vnútro do všetkých jeho zákutí. Aby sme boli novými ľuďmi.
Aj my dnes môžeme volať – a volať z hĺbky srdca: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Nech žije. Ale hlavne ako kráľ nášho srdca.