7. 4. 2024 – 2. veľkonočná nedeľa
Sme vo veľkonočnom čase a počúvame evanjeliá o Vzkriesenom. Je to stále znova a znova. K tomu sa pripája presvedčenie cirkvi, že najväčším zázrakom bolo Ježišovo vzkriesenie. A človek by tak mohol nadobudnúť pocit, že skutočne ide o naše presviedčanie sa, uistenie sa o udalosti vzkriesenia.
Ak by ste si však urobili čas a pozreli si záver všetkých štyroch evanjelií, teda to, kde sa opisujú udalosti a skúsenosti po Ježišovom vzkriesení, možno by ste boli prekvapení, ako málo sa vzkrieseniu evanjelisti venujú. Akoby vôbec necítili potrebu nejako nám ho vysvetliť či lepšie priblížiť.
Jedno z krásnych evanjelií o Vzkriesenom sme počuli aj dnes (Jn 20, 19-31). A má potenciál byť inšpiráciou na dlhé premýšľanie. Tomáš – ktorému nie celkom správne hovoríme „neveriaci“ – urobil presne to, čo robíme aj my: chcel istotu pre svoje poznanie, chcel vidieť, dotknúť sa… Chcel byť racionálny. A to nie je zlé. To chceme aj my. Chceme si uvedomovať fakty, ktoré vidíme. A rozlišovať od interpretácií, ktoré k tým faktom pridávame. A chceme vnikať do pravdy hlbšie, teda aj obrusovať svoje interpretácie. Môžeme mať otázky. V tom všetkom nám môže byť Tomáš príkladom a môžeme nad tým premýšľať. Rovnako dôležité i pekné je – aspoň pre mňa – to, čo povedal Ježiš: „Dotkni sa rán!“ Aj nad tým sa dá premýšľať, ako nás menia rany, ktoré vidíme na sebe, na iných, na živote. I nad tým, ako súvisí viera so schopnosťou vnímať rany, dotýkať sa ich svojím pohľadom či vedomím.
To všetko je dôležité a inšpirujúce, ale predsa ani toto dnešné evanjelium nesmeruje sem. Nechce nás ani presviedčať o zmŕtvychvstaní, ani nechať iba pri otázkach a ranách. Toto evanjelium smerovalo k poslaniu, ktoré apoštoli dostali: „Komu odpustíte, bude mu odpustené, komu nie, budú mu hriechy zadržané!“ Toto evanjelium naznačuje, že schopnosť múdro odpúšťať je uzdravovaním sveta. Ale nabáda aj k správnemu rozlíšeniu – kedy je dobré odpustiť, kedy je dobré zadržať odpustenie. Ježišovo „Prijmite Ducha svätého!“ môže vyznievať ako jednorazový úkon, ale pre mňa je to skôr ako neprestajná úloha: prijímať Ducha, teda neprestajne sa učiť dobre rozlišovať to, čo zachraňuje a uzdravuje svet. Neprestajne sa snažiť umeniu miery.