7. 7. 2024 – 14. nedeľa v cezročnom období
„Proroka si uctia všade, len nie doma,“ sme dnes počuli v Ježišových slovách (Mk 6, 1-6). My to isté hovorievame ako príslovie: „Nikto nie je prorokom vo svojom dome!“ A máme s tým svoje skúsenosti.
Na vidiek sa prisťahovala lekárka s manželom. Postavili si dom a veľmi sa z neho tešili. Ale prešlo len pár rokov a dom predali a odsťahovali sa. Keď mi chcela vysvetliť, čo sa stalo, spomenula túto príhodu. Unavená prišla domov z práce. A v jej ordinácii skutočne bývalo množstvo ľudí. Keď však zaparkovala auto pred vlastným domom, už tam čakal na ňu sused a spustil: „Doktorka, počúvaj, potrebujem…“ Takéto správanie okolia manželov dohnalo až k rozhodnutiu odísť. To môže byť jeden z príkladov, ako sa k „prorokom“ správajú tí, čo majú pocit, že sú domáci.
Iný príklad počúvam opakovane z viacerých úst. Ak sa niekto stará o chorého človeka, vie to byť veľmi vysiľujúce. Taký človek robí mnoho malých i veľkých úkonov, nastavuje si svoj čas podľa pacienta… Ale neraz majú títo ľudia skúsenosť, že opatrovaná osoba si viac cení občasnú návštevu. Nedá dopustiť na niekoho, kto si vypije kávu a zavtipkuje a potom ide pokojne domov. Pre opatrovateľov to býva zraňujúce.
Počuli sme teda dnes o Ježišovej skúsenosti proroka v domácom prostredí. Je to rozprávanie o dvojakom sklamaní. Sklamaní sú ľudia z Ježiša a sklamaný je Ježiš z viery ľudí. V sklamaní ľudí môžeme vidieť, že mali inú predstavu, akým by mal byť Mesiáš, čo by mal robiť a hovoriť. Alebo tiež, že nemali chuť dovoliť, aby ich niekto z ich prostredia prerástol.
Sklamania patria do života. V istom zmysle dosť výrazne formujú naše názory a postoje. I my môžeme byť sklamaní preto, že sme si pripustili nesprávne očakávania. Alebo sa pokazilo niečo, na čo sme sa spoliehali. Sklamať nás môže človek, život. I my seba samých.
Keď čítame v Biblii príbeh o stvorení sveta, môžeme tam vnímať veľkú snahu ukázať, že svet, ktorý stvoril Boh, je dobrý. Že Boh ho stvoril tak, aby sa mohol z neho tešiť. A takto stvoril i človeka. Ale vzápätí za týmito slovami nájdeme niečo, čo sa až ťažko číta: „Boh oľutoval, že stvoril človeka!“ Na jednej strane veľká snaha utvrdiť nás, že všetko malo slúžiť k Božej oslave, na druhej strane takéto sklamanie na strane Boha. No Biblia ako celok je – napriek tomuto sklamaniu – predsa len výpoveď, že Boh bude s nami. Že nás neopúšťa ani po sklamaní sa z nás.
Niečo podobné môžeme vidieť aj v dnešnom Ježišovom príbehu. Zažil sklamanie u svojich rodákov, ale relatívne pokojne ide ďalej, do okolia a učí.
Tento príbeh môže byť pre nás dôležitý a inšpirujúci, keď premýšľame nad svojimi sklamaniami. Môže byť povzbudením k tomu, aby nás naše sklamania nezlomili.