17. 11. 2024 – 33. nedeľa v cezročnom období
Všetci vieme, že ak niečo čítame, závisí aj na tom, kde sme a v akom rozpoložení sa nachádzame. Je iné čítať ten istý text na dovolenke na pláži mora a iné v strese bežných dní doma. To isté platí aj o Biblii. Inak ju číta niekto po dobrom nedeľnom obede v pokoji svojho domu a inak človek v nemocnici či vo väzení.
Dnes sme sa v nedeľných čítaniach Biblie (Mk 13, 24-32) dostali k statiam o posledných veciach, o konci sveta. Volá sa to eschatologická reč. Je to reč len ťažko vysvetliteľná, plná obrazov a plná hrôzy. Ak ju číta človek, ktorý sa trápi svojimi vlastnými starosťami, môže sa stať, že táto reč umocní pocit jeho smútku a bezvýchodiskovosti. A ešte viac to platí o človeku, ktorý sa trápi veľkými všeľudskými ťažko riešiteľnými problémami. Na druhej strane u človeka, ktorý sa vôbec netrápi, nemusí vyvolať vôbec nič.
Preto pokladám za dôležité zdôrazniť, že Ježiš nás nechcel plašiť. Jeho reč je nasmerovaná k veľkej dôvere v Boha. Všimnime si, že aj v dnešnom úryvku hovorí o padajúcich hviezdach – čo môže byť podnet pre našu fantáziu, či ide o kozmickú katastrofu alebo o vojnu s modernými zbraňami – ale ako príklad na naše poučenie používa figovník, ktorý prežíva svoju jar. Teda figovník, pri ktorom máme dôvod dôverovať, že opäť zarodí.
Ježišova reč o posledných veciach nám môže – a asi aj má – pripomenúť, že život ide často smerom, ktorý nemusí byť víťazný a príjemný. Život je zápas, je to dráma. Ale na druhej strane je dôležité nezúfať. Ježišova reč hovorí, že nám ide v ústrety Boh – teda ďaleko lepšia Skutočnosť, ako si vieme predstaviť.
Pre nás ľudí je asi dosť silné pokušenie čakať nejaký zlatý či rozprávkový vek. Teda obdobie, keď bude všetko v poriadku, bez námahy, bez krížov, s víťazným koncom.
V kostole počúvame o tom, ako si Izraeliti v Ježišovej dobe takto predstavovali príchod Mesiáša. Bola to predstava, že keď príde Mesiáš, tak uprace: zlých odstráni a potrestá, dobrých pochváli a vyzdvihne a všetko bude fungovať po novom, nastane zlatý, rozprávkovo dobrý vek. Ježiš sa však voči takejto predstave často vymedzoval. Korigoval ju ako nesprávnu.
Skúsme si však všimnúť, že vôbec nejde len o predstavu Ježišových súčasníkov. A vôbec nejde len o náboženskú predstavu. Zdá sa, že tento princíp sa zakorenil v bežnom myslení. Aj v tom modernom. Môžeme sa pozrieť na reklamy, ako sľubujú, že keď si kúpime ich produkt, nastane pre náš život úplne iná kvalita. Napr. že nás prestanú bolieť kĺby a budeme fungovať ako mladí. Model „zlatého veku“ môžeme vidieť aj v populistických rečiach – keď nám niekto sľubuje, že vážne problémy ľudstva vyrieši za 24 hodín. A ľudia tomu tlieskajú a berú takéto reči vážne. Alebo si všimnime modernú dôveru v technológie, že ony zachránia civilizáciu, zmenia naše životy. Ak je niečo reklamované pravdivo a pomôže nám to, tak nie som proti reklame. Ak by mal niekto dobré riešenia, vážil by som si ho. Viem, že technológie dnes dokážu doposiaľ nepredstaviteľné veci. Ale pritom viem a všetci to vieme, že takto svet nefunguje a nič zo spomenutého nie je dokonalým riešením kvality nášho života. Nič nie je oslobodením sa od toho, že život je aj dráma a je náročný. Že sa vôbec nemusí javiť ako víťazný.
Keď nad tým premýšľam, vraciam sa ku – pre mňa – dôležitému príbehu, ktorý si dnes po 35 rokoch pripomíname. Teda k tomu, čo sme nazvali Nežná revolúcia. Niekto hovorí, že nám vtedy išlo o také hypermarkety, aké mali na Západe. Iste, mať dostatok, možnosť vybrať si a ešte mať aj kvalitu, to nie je málo. Ale nešlo o to. To vedia všetci, ktorí vtedy boli na uliciach. Ale aj tí, ktorí si poctivo pozrú nejaké dokumenty z tej doby. Na uliciach znelo volanie – aspoň v prvej fáze – po dialógu. Po uvoľnení toho, čo bolo ťaživé. Nešlo o volanie po prevrate – po vyhubení všetkých doterajších vodcov – ale o výzvu k slušnosti a rešpektu. Nazvali sme to slobodou. Pritom sme si nevedeli celkom predstaviť, čo to sloboda je a čo všetko treba pre ňu obetovať. Aj preto neskorší vývoj bol pre mnohých ľudí sklamaním. A skutočne sa ukázalo, že neraz slobodu vôbec nevieme žiť, utvárať a vážiť si ju. Že sami podporujeme jej negatívne javy.
Ale cenné je, že sa v nás ozval smäd po nej. To tiež nie je bežné. 70% súčasných obyvateľov tejto planéty žije v diktátorských režimoch. A mnohí z týchto ľudí vôbec netúžia po slobodnom živote. Chcú byť lojálni, a tým sa mať dobre. Ale my sme pocítili a vyjadrili volanie po slobode – aj keď sme celkom nevedeli, čo to je, aj keď ju celkom nevieme žiť. A ja som rád, že patrím do takéhoto národa.
Lenže je to ako z dnešného evanjelia: svet sa chveje a pritom máme dôverovať, že ten figovník predsa zarodí. Nezarodí v ideálnom svete, v zlatom a rozprávkovom veku. Ale predsa môže priniesť plody!
Zakončím to výrokom francúzskeho spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho: „Možno existujú lepšie svety. Ale tento je ten náš!“ Tento výrok je pre mňa zhrnutím dnešného evanjelia: náš svet nie je ideálny a ani nemusí smerovať k ideálnemu, ale je náš a my v ňom máme s dôverou robiť to, čo pokladáme za správne v Božích očiach.