8. 3. 2026 – 3. pôstna nedeľa
Úryvok evanjelia, ktorý sme si vypočuli, bol jedným z nosných textov pri príprave katechumenov na krst. Dôvod je v tom, že tento text akoby priamo ponúkal hľadanie odpovede na to, kto je Ježiš pre mňa, ako ho vnímam ja. A tiež kde sú pre mňa zdroje živej vody, teda zdroje oživujúceho a očisťujúceho.
Okrem toho je tento text – tak ako väčšina textov od evanjelistu Jána – preplnený symbolmi a odkazmi, ktoré by sa tiež dali veľmi dlho rozoberať.
Zo všetkého, čo by sa tu dalo rozoberať, vyberám dnes len dve témy.
Prvou je samotný rozhovor Ježiša a Samaritánky. Je tam totiž veľa dôvodov, prečo by ten rozhovor nemusel vôbec byť alebo prečo by mohol skončiť úplne inak. V samotnom texte bolo napísané, že Židia sa so Samaritánmi nestýkali. Oba národy na seba pozerali akoby cez prsty. Poznáme aj príhodu z Ježišovho života, keď mu nedovolili ani prenocovať, pretože sa uberal do Jeruzalema. Ježiš sa tiež nemal – podľa vtedajších zvyklostí – sám rozprávať so ženou. Dokonca – keďže vedel, že ona nežije v legitímnom zväzku – nemal sa rozprávať so ženou, ktorú ostatní považovali za hriešnicu. Navyše – to, že žena prichádza cez obed, kedy sa po vodu nechodilo – tá žena sa asi nechcela s nikým stretnúť. Toto všetko by sme mohli označiť ako predsudky a zabehnuté spôsoby správania, ktoré však nezabránili Ježišovi rozprávať sa s ňou. Za prekážku v rozhovore vidím aj iróniu, s akou začala Samaritánka svoje reakcie. Užívala si, že sa musí muž a Žid dožadovať vody od nej. Žena bola pichľavá. Ale ani irónia – čo ako je to nešťastný spôsob komunikácie – nezabránila Ježišovi rozprávať sa s ňou. Vyzdvihujem túto časť príbehu preto, že aj dnes je možné, že nás v komunikácii zablokujú predsudky a irónia. Ale je potrebné to prekonať. Viesť dialóg, kde sa snažíme druhého pochopiť – aj keď tá komunikácia nemusí byť ideálna – je dôležité tak pre náš vnútorný pokoj, ako aj pre správne fungovanie spoločnosti.
Na druhom mieste si chcem všimnúť Ježišovu vetu, že praví Otcovi ctitelia sa mu budú klaňať v duchu a v pravde. Na prvé počutie to môže znieť ako relativizovanie jeho vlastného náboženstva i náboženstva ženy. Môže to vyznievať ako také mávnutie rukou, že čo na tom, čo všetko ich naučili. Ale nie je to tak. Ježiš si podržal vernosť svojmu náboženstvu: „Spása je zo židov!“ Ale pripomína, že nestačia len vonkajšie obrady, vonkajšia príslušnosť k nejakému náboženstvu. Ono sa má dotknúť nášho vnútra. Dobrým príkladom na to je samotná žena. Rozhovor s Ježišom nebol pre ňu prijatím nových informácií. Ten rozhovor ňou pohol. Táto žena je súčasne aj príkladom pravdivosti. Zrazu je slobodná priznať aj pred mestom, čo jej Ježiš povedal a priznať aj to, čo porobila. Pravdivosť je veľmi dôležitá a oslobodzujúca. Máme tendencie nepriznať si ani pred sebou samými, čo zlé robíme. Alebo to ospravedlňujeme a hľadáme dôvody, prečo sme nemohli inak. Alebo to hádžeme na iných. Ale vedieť sa úprimne pozrieť na seba, vedieť si priznať pravdu, to býva začiatok nášho vnútorného oslobodenia sa.
Dnes si vyprosujme, aby sa všetky naše náboženské úkony dotýkali nášho vnútra, nášho ducha. A aby sme vedeli na seba pravdivo pozerať a zažívali tak vnútorné oslobodenie.