3. 5. 2026 – 5. veľkonočná nedeľa
Evanjelium, ktoré sme si dnes čítali, je začiatok Ježišovej reči na rozlúčku. Je to akýsi testament, kde opakuje, zdôrazňuje i rozvíja to, čo chcel odovzdať svojim nasledovníkom. Mohli sme si všimnúť, ako apoštoli nechápali a nerozumeli. A aj my si hneď na začiatku môžeme priznať, že celkom nerozumieme – ani dnešnej Ježišovej reči, ani vlastnej viere, ani životu. Takéto priznanie nás môže viesť k otvorenosti, hľadaniu a premýšľaniu. A to nie je málo.
Dnes poviem k evanjeliu len štyri poznámky.
1. Ježiš začal slovami: „Nech sa vám srdce nevzrušuje.“ V iných prekladoch môžeme čítať „Nech sa vám srdce nestrachuje.“ Je to pripomienka, že život v neprestajnom strachu môže znamenať aj nedostatok viery. Strach je dobrý, on nás chráni. Ale nie je dobré, ak by sme v ňom žili stále. Viera má silu vyháňať strach. Viera nás učí dôvere, že sme v Božích rukách.
2. Ježiš hovoril, že nám ide „pripraviť miesto“. Všetci sme už niekomu pripravovali miesto. Možno sme prezliekali periny, pretože mala u nás prenocovať návšteva. Alebo sme varili obed, pretože mala rodina zasadnúť k stolu. Ale aj nám už niekto pripravoval miesto – možno na nocľah, možno na spoločné stolovanie… Ale je dobré pripomínať si, že sme sem neprišli z vesmíru. Naši rodičia, starí rodičia neraz s veľkou námahou pripravovali našu štartovaciu pozíciu. Aby bola lepšia ako tá ich. Je dobré pamätať na to. Vtedy sa rodí vďačnosť i zodpovednosť. Vďačnosť za to, čo sme dostali. Zodpovednosť za to, aké miesto zanecháme po sebe nasledujúcim generáciám. Sám Boh nám pripravil miesto tu na zemi a pozýva nás, aby sme sa o ten svoj kúsok sveta starali.
3. Ježiš hovoril o „dome svojho Otca“. Čo sa tým myslí? Izraeliti hovorili, že ich chrám v Jeruzaleme je dom Boží, príbytok Boha. Boli na tento chrám hrdí. Zdá sa, že aj mali byť na čo hrdí, bola to veľkolepá stavba. Keď Ježiš s bičom v ruku vyháňal z chrámu kupcov, aj on použil slová: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu.“ Ale o chvíľu po tom povedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím!“ To už nebolo o kamennej stavbe, ale o jeho tele. Zrazu sa to rozširuje. V rozhovore so Samaritánkou povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú Bohu klaňať v duchu a pravde!“ Zrazu je „domom Otca“ aj duch a pravda. A neskôr apoštoli budú hovoriť, že chrámom Božím sme my všetci, naše spoločenstvá. Každý z nás sme ako jeden stavebný prvok tohto chrámu. Otázku, kde je ten Boží dom, môžeme otočiť. Kde nie je? Boh je všade. Nie ako náš kontrolór, ale ako priateľ, pozývateľ k dobrému.
4. „Ja som cesta, pravda a život!“ Táto Ježišova veta je veľmi známa. Nevykladá sa však celkom ľahko. Našu životnú cestu nevlastníme, ale kráčame po nej. Nevlastníme ani život. Máme ho, žijeme ho, ale nevlastníme. Nevlastníme ani pravdu. Dôležité je, aby pravda vlastnila nás. Aby sme boli ľuďmi, ktorí chcú pravdu spoznávať a podľa nej aj žiť.
To, že Ježiš označuje seba ako cestu, to je pozvánka pre nás. Aby sme kráčali tak ako on. Aby sme aj my boli ľuďmi otvoreného srdca, aby sme boli ľudia, ktorí sa dávajú, vedia odpustiť, snažia sa byť podobný Bohu. Ten je totiž Darca v najplnšom zmysle slova, tomu záleží na živote.