17. 5. 2026 – 7. veľkonočná nedeľa
Žiaľ, súčasťou našej ľudskej skúsenosti je i to, že niekoho blízkeho odprevadíme. Kto to ešte nezažil, určite to zažije. Keď sa to stane, veľmi často to zasiahne aj naše premýšľanie o živote. Vie to pretransformovať naše myslenie a postoje. Nie je zriedkavé, že aj tvrdí chlapi vyronia slzu, keď spomínajú na niekoho blízkeho či na prekvapivo rýchly odchod niekoho.
Táto skúsenosť nám môže trochu pomôcť vžiť sa do situácie apoštolov, ktorí už boli bez Ježiša. Keď raz navždy odišiel k Otcovi. Vtedy sa utiahli do večeradla a modlili sa. Za čo sa modlili? Skoro s istotou môžeme povedať, že neprosili, aby sa Ježiš vrátil. Skôr sa dá predpokladať, že im modlitba pomohla naplniť Ježišovu túžbu – keď odíde, aby aj oni boli tam, kde je On. Modlitba totiž nie je len vyprosovať si svoje želania. Nie je to len opakovanie slov. Modlitba je aj vnútorný zápas, hľadanie správnej cesty, sú to aj rozhovory s inými ľuďmi, je to aj načúvanie Božiemu slovu i tichu, ktoré je v nás…
Dnešné evanjelium je pri prvom počúvaní či čítaní dosť nezrozumiteľné. Človek sa v ňom stráca. Keď som si ho však pozorne prečítal druhý raz, ukázalo sa mi veľmi veľa dôležitých vecí, ktoré by si zaslúžili zastaviť sa pri nich. Ja sa pristavím len pri dvoch.
Prvé, čo si chcem všimnúť, je Ježišova modlitba za tých, ktorí tu zostávajú. Právom si môžeme povedať, že je to modlitba aj za nás. Je tam však uvedené, že Ježiš neprosil za svet. Len za svojich, ktorí v tom svete zostávajú. Asi je dobré pripomenúť, že slovo „svet“ v Jánovom evanjeliu má trochu trpkú príchuť. Akoby bol svet zlý. U evanjelistu Jána však toto slovo neoznačuje prírodu a vesmír, o ktorých Starý zákon vyhlasuje, že je to dobré, ba až veľmi dobré. Slovo „svet“ v Jánovom evanjeliu označuje ľudské štruktúry, tú časť sveta, ktorá odmieta Božie svetlo. Ježiš teda neprosil za tento hriešny svet, za tieto štruktúry zla. Prosil len o vytrvalosť a silu pre tých, ktorí v ňom zostávajú.
My si tu často hovoríme, že Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj, dobro, láska… Máme sa o to snažiť tu na našom svete. Vieme však, že to nikdy nebude v plnej miere. Ak by sme aj niečo také zažívali, je to vždy len dočasné. Vždy bude niečo, čo nás bude páliť či tlačiť. Napriek tejto nedokonalosti sveta by bolo veľmi zlé, keby sme tento sen stratili. Keby sme sa prestali snažiť o spravodlivosť, pokoj a dobro. Preto tá Ježišova prosba za nás, za našu vytrvalosť.
Druhé, čo si chcem všimnúť, je veta: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného a pravého Boha a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ Tu môžeme vidieť, že Ježiš nevnímal večný život ako jednoduché pokračovanie života po smrti. Večný život je skôr v plnosti života. Už tu na zemi. Ak hovorí o poznaní pravého Boha, potom je to poznanie Toho, ktorý dáva život, ktorý ho uzdravuje, ktorý sa sám dáva, ktorý je nesebeckou láskou. Toto spoznať, k tomuto sa pridať, to vedie k plnosti života. Nie je náhoda, že Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči častejšie hovorí aj o radosti. Som presvedčený, že človek, ktorý sa chce pridať k energii dobra, tvorenia dobrého a uzdravujúceho, ten prežíva aj radosť.
Skúsim posolstvo dnešného evanjelia povedať na príbehu o rabínovi v Rusku. Rabín obchádzal akýsi sklad, ktorý strážil vojak. Rabín sa ho spýtal: „Za koho to tu strážiš?“ Zaskočený vojak odpovedal protiotázkou: „Rabi, a za koho to ty tu obchádzaš?“ To zas zaskočilo rabína. Nachvíľu sa zamyslel a potom požiadal vojaka, aby sa stal jeho žiakom. Vojak sa spýtal: „A prečo?“ Rabín odpovedal, že preto, aby mu neprestajne pripomínal túto základnú a dôležitú otázku: „Za koho to tu obchádzaš?“
To môže byť zhrnutím dnešného evanjelia. Uvedomovať si, „za koho sme tu“. To nás môže viesť k trpezlivosti v dobrom, k hľadaniu správnych riešení a ciest, k napojeniu sa na zdroj dobra a radosti.